Tu isto bude pracovať Šaňo, pomyslel som si. Šaňo nikdy nebol bohvieaký pedant.
Na obrubníku medzi cestou a chodníkom, neďaleko miesta, kde sa zastavili práce, sedel s rozkročenými nohami opálený mladík v pracovných nohaviciach a bagančiach. Bol dopol pása vyzlečený, hlavu mal naklonenú k zemi a v oboch rukách držal ťažké kladivo, ktorým v nepravidelných intervaloch udieral po betóne pred sebou. Bol taký zabratý do svojej činnosti, že ma veľmi nevnímal, keď som sa pri ňom pristavil.
Pozdravil som ho a spýtal som sa ho, či tu náhodou nepracuje Šaňo. Zdvihol zrak ku mne proti slnku a s prižmúrenými očami odvetil: „Pracuje, ale odbehol si s kolegami do trafiky kúpiť cigarety. Máme pauzu. Čakáme, kým nám dovezú betón."
Prisadol som si vedľa neho na obrubník.
„Môžem tu chvíľu naňho počkať? Som jeho známy," začal som rozhovor a pokračoval už viacej kamarátsky: „Horúco, čo?"
Mladík prikývol a opäť sa sústredene venoval svojej činnosti. Údery boli razantné, nepravidelné a málokedy dopadali na to isté miesto. Rozsah úderov bol asi v dvadsaťcentimetrovom kruhu. Niekedy udrel len raz, niekedy aj dvakrát za sekundu a niekedy niekoľko sekúnd nič. Ticho čakal, čakal a potom zase: Buch! - Buch! Buch!
´Čo mu preskočilo,´ prebehlo mi mysľou. ´Do čoho tak trepe, keď na zemi nič nie je. Nevidím tam žiadny klinec, žiadny vyčnievajúci kamienok, len rovný stvrdnutý betón.´
Pozrel som sa lepšie na miesto, kam dopadali údery a zistil som, že príčinou jeho zaujatosti boli mravce. Zabíjal mravce, ktoré vyliezali spod obrubníka. Ako náhle sa nejaký objavil, nasledoval ho nemilosrdný trest: Buch!
V prípade neúspešného pokusu sa kadencia jeho úderov prudko zrýchlila, až po definitívny čierny fliačik. Nepatrne sa menil aj výraz jeho tváre, od spokojného úškrnu, keď trafil mravca na šupu, až po záchvev zlosti, keď nejaký rýchly mravec stihol zopárkrát zakľučkovať pred oceľovou smrťou.
„Mravce, čo?" nadviazal som opäť rozhovor, aby sme sa lepšie spoznali.
„Hej! Potvory jedne, stále vychádzajú. Jedného zabiješ a ďalšie dva sa o chvíľu objavia," skonštatoval sucho a o chvíľu nasledovali dva krátke údery: Buch! Buch! - O ďalších dvoch mravcov na svete menej!
„Asi tu mali predtým mravenisko," podotkol som logicky.
„Asi hej! Pliaga jedna. Doma, keď sa nudím, hrám podobnú hru na počítači so sliepkami, ktoré sa nečakane objavujú na obrazovke, ale toto tu je ozajstné," vysvetlil dôvod svojej divnej aktivity.
„Aj mňa dakedy štípu mravce, keď sedím na zemi," snažil som sa mu naznačiť podstatu aj riešenie problému.
„Tieto sú čierne, tieto neštípu," poopravil moju nevedomosť.
Zvrtol som reč iným smerom: „A ako dlho je už Šaňo preč?"
„Takmer hodinu, možno si odbehol aj na pivo do bufetu. Ktovie kedy sa vráti," odvetil otrávene a opäť nasledovalo: Buch! - Buch! Buch!
Chvíľu som pozoroval jeho bezduchú zábavku, potom som vstal, vycítil som, že ho svojou prítomnosťou vyrušujem. Radšej som sa rozlúčil: „No, nič. Nemôžem tak dlho naňho čakať. Môžete povedať Šaňovi, keď príde, že mu zavolám po šichte. On už bude vedieť o koho ide. No, majte sa dobre!"
„Aj vy!" pozrel sa na mňa podozrivo ako na podivína. Cestou preč som ešte niekoľkokrát začul za sebou tupé: Buch! - Buch! Buch!
