Na prvý pohľad to bol celkom sympatický starší pán, tesne pred šesťdesiatkou, s hladko oholenou tvárou a krátkymi prešedivenými vlasmi. Ponúkol mi trojmesačnú skúšobnú dobu s prísľubom, ak sa v práci osvedčím, že mi potom výrazne zvýši plat.
Budem sedieť hoci aj s čertom, hútal som v duchu, keď sme kráčali vedľa seba po širokých chodbách modernej budovy, len mi za to dobre zaplať.
Pracovná ponuka, na ktorú som narazil v novinách na inzertnej stráne, znela všedne - samostatný referent pre spracovanie údajov - ale zaujala ma podmienka spojená s touto pozíciou: znalosť angličtiny na pokročilej úrovni. Zdokonalím sa v angličtine, dumal som, a ešte mi za to budú platiť.
Prvé, čo mi udrelo do očí, keď sme vstúpili do úzkej miestnosti, boli dva kancelárske stoly spojené proti sebe. Za jedným z nich sedela akási prihrbená žena v stredných rokoch a oproti nej, za druhým stolom, postával mladý muž s dlhými svetlými vlasmi.
Šéf pristúpil k žene, ktorá sa ťarbavo zdvihla zo stoličky, a predstavil mi ju so slovami: „Tak toto je vaša budúca kolegyňa a moja dcéra, ktorú som vám spomínal."
Potom sa obrátil k mladíkovi, ktorý už bol na odchode - na stole mal zbalenú tašku a obliekal si kabát. Šéf naňho pozrel s miernym opovržením a dodal: „A to je pán Michalko. Odchádza od nás. Budete robiť jeho prácu a sedieť na jeho mieste."
Využil som príležitosť, že som zastihol svojho predchodcu posledný deň v zamestnaní a zo zvedavosti som sa ho spýtal: „Prečo vlastne odtiaľ odchádzate?"
Mladík sa na mňa divne pozrel. Mal som dojem, akoby mi chcel čosi povedať, ale potom sa zarazil. Pokrčil plecami, akože nevie, alebo o tom nechce hovoriť. Vzal tašku na plece, porúčal sa a vyšiel von z kancelárie.
Nasledujúci týždeň som nastúpil do práce s elánom typickým pre mladého človeka, ktorý berie každé nové zamestnanie ako výzvu, aby získal skúsenosti, nadviazal kontakty a zarobil peniaze, ktoré tak potrebuje k úspešnému rozletu do života. Svoju prácu som sa snažil robiť od prvého dňa poctivo a zodpovedne, aby bol šéf so mnou spokojný, aj vidina zvýšenia platu po skončení skúšobnej doby ma poháňala k mimoriadnej usilovnosti.
Mojou pracovnou náplňou bola úprava údajov, ktoré k nám na jednotných tlačivách zasielali pracovníci z oblastí vedy a techniky zo zahraničných služobných ciest. Išlo o štátnu inštitúciu a účelom zhromažďovania a spracovania týchto údajov bolo vytvorenie databázy, ktorá slúžila vedcom pri vyhľadávaní informácií v ich odbore.
V tých časoch bola počítačová technika v plienkach. Spracované údaje sa zapisovali na dierne pásky a tie sa zasielali do výpočtového centra. V súčasnosti sa tieto úkony robia na osobných počítačoch, ale v čase tohto príbehu som opravoval preklepy, gramatické chyby a nesprávne vypísané kolónky perom priamo na predpísaných tlačivách. Medzi mnou a šéfovou dcérou nebol žiadny monitor, žiadna bariéra, ktorá by vymedzovala osobnú zónu a dopriala nám viacej súkromia. Sedeli sme teda proti sebe tvárou v tvár, a tak som sa veľmi rýchlo oboznámil s návykmi a zlozvykmi mojej spolupracovníčky.
Mohla byť odo mňa o desať rokov staršia. Dovtedy som nikdy nestretol takýto typ ženy: kostnaté plochoštíhle telo - mierne zhrbené - chudá tvár s prepadnutými lícami, vysunutý horný rad zubov, nápadne ohnutý nos a veľké vypúlené oči. Čierne, voľne spustené vlasy už nemohli vylepšiť to, čo príroda pokazila. Jej altový hlas skôr dunel ako znel. Rozprávala asi o oktávu nižšie a asi o desať decibelov hlasnejšie ako bežné ženy. Jej rečový prejav bol obmedzený na krátke, rýchle vety.
No najzvláštnejšie bolo to, že za ten čas, čo som s ňou pracoval, nezaregistroval som u nej žiadnu pracovnú aktivitu. Mala na stole, tak ako ja, papierovú podložku, telefón, kalendár, písacie potreby, ale jediné, čím sa v práci zaoberala bolo jedenie, čítanie ženských časopisov a meditácie, ak môžem takto odborne nazvať jej zízanie na môj stôl.
Netuším ani k akému oddeleniu patrila. Na poradách pracovníkov nášho oddelenia sa nezúčastňovala, von na chodbu z kancelárie vychádzala zriedkakedy, akoby sa ostatným spolupracovníkom vyhýbala.
Každý pracovný deň začínala raňajkami, pri ktorých dodržiavala stále ten istý obrad. Najprv si pred seba na stôl rozprestrela malý plátenný obruštek, naň porozkladala všetko náčinie potrebné na jedenie - tanier, príbor, šálku, soľničku, cukorničku. Každý predmet mal svoje vyhradené miesto a dovtedy ho posúvala po obrúsku hore-dole, kým nebola úplne spokojná s jeho umiestnením. Potom si pripravila kávu v kuchynskom kútiku, ktorý sa nachádzal vedľa umývadla. Príborovým nožom maslom natrela dva krajce chleba, na to položila pár plátkov šunky a to všetko na tanieri nakrájala na kocky. Tie napichovala na vidličku a pomaly ako v spomalenom filme ich vkladala do úst. Občas si odpila z kávy, pričom meravým pohľadom neustále sledovala, ako mi lieta pero, ako škrtám, opravujem a prepisujem tlačivá.
Po jedle ešte pár minút prstami vyštipovala omrvinky z taniera, nakoniec išla k umývadlu umyť tanier, šálku a príbor. Celú túto procedúru som vnímal okrajovo, ponorený do práce. Nedovolil som si jesť cez pracovnú dobu. Ako nový pracovník najprv musím ukázať svoje kvality, rozmýšľal som v mládežníckom zápale. Navyše šéf mi nosil tlačivá na opravu na začiatku pracovnej doby a zároveň si bral spracované materiály z minulého dňa. Predtým než odišiel zvyčajne sa pozrel na dcéru, ako raňajkuje, a spýtal sa jej: „Nepotrebuješ niečo?"
„Nie, tatko," znela väčšinou odpoveď.
Dcérka po raňajkách vybrala z tašky časopis, ktorý si kúpila v novinovom stánku cestou do práce. Najprv ho zbežne prelistovala, potom čítala podrobne tie články, ktoré ju zaujali. To jej trvalo trištvrte hodiny. Nakoniec sa pokúšala vylúštiť krížovku, ale to sa jej nikdy nepodarilo.
Od deviatej do jedenástej si vždy dopriala dvojhodinovku vnútorného rozjímania. S bradou podopretou o lakte a očami zabodnutými do mojich spisov sa zahĺbila do svojho vnútra. Spala s otvorenými očami.
Občas ju zo snívania prebudil cengajúci telefón. Vtedy sa prudko strhla, chvatne zdvihla slúchadlo a odkašlala si, aby si naštimovala hlas. Natočila hlavu nabok, smerom k oknu a rukou zaclonila mikrofón, aby som akože nepočul, s kým a o čom sa bude rozprávať. Samozrejme, že som počul všetko, čo do telefónu šepkala hrubým hrtanovým hlasom, pretože jej šepot bolo počuť asi až na chodbe.
Minimálne dvakrát do týždňa ju volala akási kamarátka, tiež nejaká zakuklená kancelárska sila, a z času na čas jej manžel. Z týchto rozhovorov som sa dozvedel, že manžel bol zamestnaný ako kuchár v nočnom bare a doma zásadne nevaril, pretože v práci mal varenia vyše hlavy. Deti nemali. Možno aj preto, že sa vídavali málokedy - on prichádzal domov nadránom a líhal si do postele v čase, keď ona vstávala do práce. Často ho po telefóne presviedčala, že aj ona chodí domov ´z roboty uťahaná ako mača´, aby sa nehneval, že mu niekedy nestihla navariť obed.
Po niekoľkých takýchto telefonátoch snažil som sa v duchu predstaviť jej manžela. Aký to musí byť typ chlapa, ktorý si zoberie za manželku takýto zjav? Kuchár. Možno, že je veľmi tlstý a nenašiel si lepšiu ženu, uvažoval som. Chudák. Spočiatku som ho ľutoval. Žiť v jednej domácnosti s takou ženskou. Ale neskôr mi napadlo, že ja som na tom oveľa horšie, pretože trávim v jej prítomnosti ďaleko viacej času než on - osem hodín denne, od pondelka do piatku.
S kamarátkou debatovala dlhšie ako s manželom. Niekedy vyše hodiny. Témy rozhovorov boli rôzne: recepty na varenie, horoskopy, ktorá herečka sa rozviedla, ktorá zase vydala, ale najčastejšie rozoberali dej večerných televíznych seriálov. Celý jej život sa točil okolo televízora, bulváru a varenia.
Na obedy chodila spoločne s otcom do podnikovej jedálne. Sedávali za stolom zväčša sami, neodvážil som sa k ním prisadnúť. Niekedy som mal dojem, že sa pri jedle rozprávajú o mne, lebo z diaľky som si všimol, ako šéfov pohľad zablúdil smerom k môjmu stolu, kde som obedoval, na druhej strane jedálne.
Poobede nasledovalo druhé dejstvo jej meditatívneho rozjímania - navlas podobné tomu doobedňajšiemu. Opäť sa zahľadela na hrbu tlačív, ktoré som spracovával s čoraz väčšou rutinou, a myšlienkami blúdila vo svojich dumkách. O druhej poobede - hodinu pred koncom pracovnej doby - takmer vždy zahlásila: „No, o chvíľu padla."
Príprava na odchod z pracoviska mala taktiež svoj pravidelný rituál. Najprv poukladala do zásuviek všetko náčinie na jedenie, servítkou utrela stôl, papierovú podložku, prach pod telefónom, potom si hrebeňom pred zrkadlom pri umývadle polhodiny upravovala vlasy a skúšala, ako jej sedí čiapka. Medzitým zopárkrát skontrolovala, či má dobre zamknutý stôl. Nakoniec si navliekla rukavice, ovinula šál okolo krku a obliekla zimný kabát. Posledných pätnásť minút pred odchodom z pracoviska stála oblečená s taškou v ruke pred oknom a nehybne ako socha pozerala vonku na zasnežený dvor.
Nemusím zdôrazňovať, že jej ničnerobenie malo deštruktívny vplyv na moju pracovnú morálku. Po mesiaci, keď každý deň v práci sa podobal tomu predchádzajúcemu, som trochu poľavil v pracovnom tempe a jedného popoludnia - sám neviem, čo viedlo moju ruku - som perom na papierovú podložku do ľavého horného rohu napísal veľkými tlačenými písmenami: CARPE DIEM.
Každé písmenko som zvýraznil, pridal hĺbku a vytieňoval.
„To je po anglicky?" spýtala sa, keď videla, ako zamyslene hľadím na svoj výtvor.
„Nie," odvetil som a dodal: „Len mi niečo zišlo na um."
Nemal som chuť jej vysvetľovať význam tohto latinského slovného spojenia. Ale napočudovanie od tohto dňa nastala určitá zmena v jej správaní. Prestala neustále zízať na mňa, ako pracujem, tento tajuplný nápis priťahoval stále viac jej pozornosť. O pár dní sa tie dve slová stali magickou formulou, ktorá uvoľnila napätie, ktoré dovtedy medzi nami vládlo. Začal som iniciovať jednoduché debaty. Raz ma pochytila zvedavosť a otvorene som sa jej spýtal: „A ako dlho už tu pracujete?"
Zalovila na chvíľu v pamäti, v duchu odpočítala roky a odvetila: „No, už je tomu takmer dvanásť rokov."
„Hm," prikývol som navonok s uznaním a mysľou mi prebehlo: Kde som sa to vlastne dostal?
O týždeň, v utorok dvanásteho, sme išli na ekonomické oddelenie po peniaze, ktoré sme zarobili za minulý mesiac. Výplatu sme vtedy dostávali v papierových obálkach. Mojej kolegyni nestačilo raz prepočítať sumu, ktorú tam prevzala a podpísala. V kancelárii znovu vytiahla peniaze z obálky na stôl a niekoľkokrát kontrolovala, či jej náhodou nejaká bankovka nechýba. Keď som videl tie stovky a päťstovky, ako ich sortuje na kôpky, teraz som zase ja na ňu zízal ako puk. Takúto čiastku som nemohol očakávať ani po prípadnom zvýšení platu o tri mesiace.
Na druhý deň som šéfovi písomne doručil ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez udania dôvodu. Nasledujúci piatok, keď som si balil veci, šéfova dcéra sa na mňa dívala so smútkom, ale aj so závisťou. V okamihu, keď som si obliekal bundu, vstúpil do kancelárie šéf s akýmsi čiernovlasým chlapíkom približne v mojom veku a mojej postavy. Predstavil mi ho ako môjho nástupcu, a ten, keď mi podával ruku, so zvedavým výrazom na tvári sa ma spýtal: „A prečo odtiaľ tak náhle odchádzate?"
Čo som mu mal na to povedať? Periférne som videl, ako mi šéf a jeho dcéra visia na perách. Čakali, čo poviem. Nechcel som byť netaktný. Pokrčil som plecami, poprial všetkým pekný deň a vyšiel von na chodbu. Na ulici som si v novinovom stánku kúpil noviny a doma ich opäť otvoril na inzertnej stráne.
