Obstarná uvádzačka oblečená v sivom pracovnom plášti chodila v zimných mesiacoch k vykurovacej piecke, aby aj počas filmových predstavení rušivo otvárala škrípajúce dvierka a železnou lopatkou prikladala do nej z uhliaku pravidelnú dávku uhlia.
Samozrejme, že malá piecka nemohla dokonale vykúriť celú kinosálu, preto sme tam všetci v zime sedeli zababušení v šáloch a kabátoch, ale čapice sme si snímali dole, aby ostatní návštevníci kina dovideli na premietacie plátno.
Keďže piecka nevydávala do priestoru len príjemné teplo, ale aj kúrový zápach, nebol problém pre niektorých pätnásť, šestnásťročných faganov, ktorí sedávali v najnižších radoch, aby si v šere počas filmu občas potiahli zo zapálenej cigarety, ktorú si potajme podávali z ruky do ruky. Svietiaci uhlík z cigarety schovávali v dlaniach, cigaretový dym vyfukovali pod sedadlá a cigaretový popol klepali priamo na dlážku. Zahasený ohorok si vždy zastrčili do vrecka, aby ho po skončení predstavenia nenašla upratovačka.
Dubové sklápacie stoličky boli navzájom pospájané opotrebovanými skrutkami, takže akýkoľvek pohyb diváka, ktorý si chcel vylepšiť pohodlie sedu, dokázal rozknísať a rozvŕzgať celý rad. Túto príležitosť, ako si v hrmote natiahnuť stŕpnuté končatiny, následne využili aj diváci v ďalších radoch, tým sa hlasité vŕzganie stoličiek rozšírilo po celej kinosále a úplne prehlušilo ozvučenie filmu. Po masovom uvoľnení svalového napätia nasledovalo vzájomné utišovanie atmosféry: „Pssst! Pssst! Pssst!"
Tento davový rozruch niekedy zámerne vyvolali aj maloletí fajčiari v dolných radoch, keď potrebovali počas komorného filmového deja zastrieť škrtnutie zápalky, aby urobili zadosť svojmu mládežníckemu exhibicionizmu.
Naše ošarpané provinčné kino zbúrali, keď som dovršil šesťnásť rokov. Nostalgicky naň spomínam ako na symbol môjho skromného detstva.
Najznámejším filmovým hrdinom mojej generácie bol vtedy bezpochyby francúzsky herec Pierre Brice, predstaviteľ slávneho indiánskeho náčelníka Winnetoua, ktorého hrdé a vznešené vystupovanie sme ako deti obdivovali a považovali sme ho za vzor čestnosti, chrabrosti a statočnosti.
V tretej časti filmového spracovania Winnetoua, nazvanej tiež ´Posledný výstrel´, nemecký režisér Harald Reinl nečakane poslal nesmrteľného náčelníka Apačov do večných lovísk. Počas premietania tohto filmu v našom kine niektoré temperamentné chlapčiská prežívali jeho posledné chvíle tak emotívne, že pred osudným výstrelom v zaplnenej kinosále sa ozývali detské výkriky varovania: „Pozoooor! Tam je! Za skalou! S puškou! Pozoooor!
V momente, keď Winnetou padol na zem so smrteľným výrazom na tvári, niektoré citlivé detské duše sa v tichosti rozplakali. Menej citliví výrastkovia tuho zatínali päste a nahlas sa zastrájali talianskemu hercovi Rikovi Battagliovi, ktorý hral Winnetuohvo vraha: „Keby som tú sviňu dostal do rúk, tak by mal po chlebe!"
Nedávno som videl na televíznej stanici Arte nemecký dokumentárny film ´Winnetou darf nicht sterben´. / Winnetou nesmie zomrieť /. Charizmatický Pierre Brice, ktorý vyzeral na svoj pokročilý vek veľmi dobre, uvoľnene hovoril o tom, ako postava Winnetoua ovplyvnila celý jeho život. Hoci vo svojej vlasti nebol veľmi známym hercom - Francúzi po 2.svetovej vojne nemecké filmy veľmi nevyhľadávali - rola Winnetoua mu zaistila do budúcna celkom pohodlný život.
S nádychom humoru spomínal na svoje pôsobenie v Chorvátsku, kde sa točila väčšina scén Winnetuoviek. Uprostred dokumentu sa opäť postavil presne na to isté miesto, pod dolomitovú skalnatú horu Tulove Grede, kde tak pôsobivo zahral Winnetuovu smrť. Aj v tomto dokumente sa Pierre Brice zachoval tak ako ho poznáme z jeho filmov - čestne a pravdovravne. Neklamal. Gentlemansky s úsmevom na perách sa priznal, že táto náročná scéna patrila medzi jeho najobľúbenejšie v jeho hereckej kariére, hoci ju musel niekoľkokrát opakovať, kým ju režisér akceptoval. V okamihu, keď padol po fiktívnej guľke na zem, rozmýšľal o tom, že ukončenie jeho účasti na tomto projekte mu vyhovuje, že večer poletí do Talianska, kde mal svojich známych, alebo do Francúzka, kde dúfal, že dostane nejakú novú rolu.
Musím sa tu tiež čestne priznať, že som videl celý tretí diel Winnetoua ´Posledný výstrel´ len raz v živote, v našom pamätnom kine. Odvtedy som sa vyhýbal reprízovým predstaveniam, dokonca v staršom veku som si na videopásku nahral ten film len po tú tragickú scénu.
Po Pierre Briceho úprimnom priznaní - v dokumente sa objavili aj úryvky z dotyčného filmu, aj s jeho trúchlivým záverom - už sa dívam na skon môjho detského filmového hrdinu inými očami.
