Bola od nás, vysokoškolských študentov, o tri, štyri roky staršia, vysvetľovala metódy merania pokojne, fundovane, nedali sa na nej rozpoznať žiadne vady osobnosti. Biely pracovný plášť nedokázal úplne zamaskovať jej súmernú, štíhlu postavu, tmavé vlasy mala vzadu jednoducho zopnuté do krátkeho copíka, vo svojej vrodenej prirodzenosti si ani neuvedomovala, že okolo seba vyžarovala priateľskú a pokojnú atmosféru.
Na jednom praktickom vyučovaní, asi mesiac a pol po začatí nového semestra, sa objavil v učebni aj jej nadriadený - a náš prednášajúci - docent, inžinier, kandidát vied v jednej osobe. Schodisko titulov - ja som v tom čase stál na úpätí kariéry. Navonok pôsobil inteligentne, suverénne, sako mal frajersky prevesené cez plecia, bol skôr nižší ako vysoký, mohol mať okolo štyridsaťpäť rokov. Jeho dominantnú prítomnosť bolo cítiť v zmenenej, napätej atmosfére v učebni.
Napriek tomu vyučovacia hodina prebiehala štandardne, študenti v skupinkách si postupne menili miesta, aby si každý vyskúšal meranie na všetkých dostupných prístrojoch. Docent s asistentkou po objasnení a rozdelení úloh družne debatovali pri okne, raz jeden, raz druhý sa občas vybrali medzi študentov skontrolovať alebo pomôcť pri meraniach. Tesne pred koncom hodiny, keď som ako posledné zadanie meral priemer diery valca, prestal mi jemný prístroj ukazovať výsledky. Nebol som si vedomý žiadnej viny, preto keď išiel docent okolo, zdvihol som ľahučký prístroj smerom k nemu so slovami: " Pokazil sa mi prístroj."
Keď to tak spätne zvažujem, možno bol na príčine môj prihlúply úsmev, ktorý mal znamenať - óh, aký paradox - alebo v mládežníckej prostorekosti som ho zabudol osloviť jedným z jeho titulov, možno sa chcel docent len predviesť pred sympatickou asistentkou a ukázať nám študentom, akú má moc nad našimi osudmi, alebo možno mi dobre nerozumel a vysvetlil si moje slová po svojom, lebo potom nasledoval z jeho strany nečakaný verbálny atak na moju osobu, a to s takou kadenciou, že som nemal ani čas na nejakú rozumnú obranu.
Hoci sme sa videli prvýkrát v živote, intuitívne ako jasnovidec začal rozoberal môj morálny profil, že to, čo som si dovolil, svedčí o mojej ľahkomyseľnej povahe, že takého študenta s takým laxným prístupom k štúdiu ešte vo svojej pedagogickej praxi nezažil, a že isto budem patriť k najkontroverznejším študentom na fakulte. Okrem ďalších nelichotivých invektív na záver svojho ohnivého monológu mi ešte pohrozil, že si na mňa posvieti, či vôbec chodím na jeho prednášky, a že je veľmi zvedavý, ako uňho obstojím na semestrálnej skúške!
Na jeho obhajobu musím uviesť, že som fakt nebol elitný študent, dokonca ani priemerný, vlastne pravda je taká, že som na prednášky vôbec nechodil. Mal som dva pracovné zošity na všetky cvičenia, v nich som mal každých dvadsať strán pozahýnané rohy - oddeľoval som si nimi jednotlivé vyučovacie predmety. Ďalej musím priznať, že rozhodil moje mladé sebavedomie do takej miery, že zbytok dňa som zvažoval, či by som nemal po takomto dôraznom varovaní začať navštevovať prednášky z metrológie, ale keď som si predstavil, že docent ma môže na prednáške v aule, asi pred dvesto študentmi z celého ročníka, verejne označiť za čiernu ovcu fakulty, rozhodol som sa neísť - nech sa deje, čo sa deje.
Na druhý deň mi spolužiak, ktorý za mňa podpisoval účasť na prednáškach, a od ktorého som si zväčša požičiaval materiály na skúšky, telefonoval domov, že docent naozaj vyvolal moje meno počas prednášky, vyzval ma, aby som sa postavil, a keď sa nikto nepostavil, ponúkol prítomným študentom neuveriteľný príbeh o mojej drzosti: ´Ako som mu na praktickom cvičení takmer hodil merací prístroj do tváre!´
Druhýkrát som videl docenta až na semestrálnej skúške o dva mesiace. Nemusím zdôrazňovať, že som si v duchu premietal tie najhoršie scenáre o mojom ďalšom pôsobení na vysokej škole, preto som sa pripravoval na skúšku s maximálnou zodpovednosťou. Naučil som sa takmer naspamäť požičané skripta, aj požičaný zošit z prednášok - neponechal som nič náhode.
Metrológia - predmet, ktorého skúška bola dovtedy skôr do počtu - sa zrazu stála strašiakom medzi študentmi. Úspešnosť vykonania skúšky na prvý termín sa teraz pohybovala len okolo päťdesiat percent. Dokonca sa povrávalo po chodbách katedry, že v tom čase docent prežíval manželskú krízu, hrozil mu rozvod, ale pravdivosť týchto informácií nemôžem vierohodne potvrdiť.
Písomnú časť som ako jeden z mála študentov urobil na jednotku. Na ústnu skúšku sme vstupovali po jednom do docentovej pracovne. Keď som vošiel dnu, sadol som si vedľa jeho stola na pripravenú stoličku. Docent si v rýchlosti pozrel moje meno a známku z písomky, dal mi prvú otázku, odpovedal som bezchybne, dal mi druhú otázku, opäť som odpovedal excelentne.
V podstate nebol to úplne zlý chlap. Každý máme svoje dobré i zlé dni. Po tretej otázke a mojej ďalšej vyčerpávajúcej odpovedi, ma požiadal o index, zapísal doň skúšku s hodnotením na trojku, posunul index po stole smerom ku mne a rozlúčil sa so mnou so slovami: „ A vypadni!"
