V sobotu 12-tého septembra som sa stal účastníkom jej svadobného obradu, ktorý sa konal v rusínskom drevenom kostolíku. Kde inde? O Rusínoch nafotila celú knihu, ktorá je momentálne k dostatiu v kníhkupectvách.
Počasie v ten deň bolo krásne, slnečné - na fotenie ideálne. Nemal som pri sebe fotoaparát. Nebolo treba. Boli tam desiatky oveľa lepších fotografov ako ja. Profesionáli i amatéri, zo širokého okolia, si nenechali ujsť príležitosť - fotiť známu fotografku v prelomovom okamihu jej života.
Týždne, mesiace, roky stála Lucia za objektívom fotoaparátu, aby fotila ľudí, život okolo seba. A teraz, na jeden celý deň, sa situácia obrátila. Sama stala pred objektívmi svojich kolegov ako modelka - nevesta.
Nebol som dnu v kostolíku. Z diaľky, zdola som čakal na koniec cirkevného obradu a pozoroval dav, zhromaždený hore na kopci okolo kostola. Po skončení slávnostného aktu všetci zúčastnení vyšli von a ja som stále nemohol rozoznať nevestu a ženícha. Očakával som tradičnú, bežnú svadbu. Hľadal som v dave nevestu v bielom svadobnom šate so závojom.
Nakoniec som Luciu spoznal až vtedy, keď hádzala podľa zvyku kyticu cez rameno. Mohlo ma napadnúť, že nekonvenčnosť je zásadnou vlastnosťou každého dobrého umelca. Mala oblečené jasne krémové, skôr spoločenské ako svadobné šaty - do výšky kolien. Umelecky zladené s čiernymi doplnkami. Krémová a čierna. Decentnosť a záhadnosť. Nezvyčajná svadobná kombinácia.
Na záver po hromadnom fotení pred vchodom do kostolíka, sa stalo to, čo asi málokto očakával. Neviem, či sa Lucia na tom so svojim ženíchom vopred dohodli, ale náhle sa rozbehla dolu svahom takou silou a intenzitou, že na to nestihol zareagovať ani jeden fotograf. Ukázala chrbát všetkým hosťom, dokonca aj jej ženích, v tej chvíli už zákonný manžel, nestačil za ňou bežať. Žiaden fotograf nezachytil objektívom spredu tento obraz, keď bežala dolu svahom bez spoločenských zábran. Ja, len vďaka tomu, že som stál dole, sledoval som so záujmom celý priebeh jej behu v lakovaných lodičkách.
Nebol to poklus, ale riadny cval. Je len zázrak, že nespadla. V minulosti som videl, ako bežali z tohto kopca vrtké, šikovné deti a niektoré popadali na zem ako hrušky. Tých osemdesiat metrov prebehla bez zakopnutia. Obe ruky mala vztýčené, v jednej ruke svadobná kytica. Preletela popri mne ako vták. Akoby ju niečo odľahčilo. Akoby utekala z minulého života. Žiarivý úsmev, výkriky emócií. Akoby vyhrala nejaký vnútorný boj, porazila svoje druhé ja. Kúsok z tej nespútanej radosti, uvoľneného napätia a nefalšovaného vzrušenia sa preniesol aj na mňa. Aj mne sa zablysol úsmev na perách.
Na druhý deň som si na internete opäť pozrel jej fotky, jej tvár. Dlhé havranie vlasy, uprený pohľad - tajuplnosť je jej silná stránka. Aj jej práce sú ako ona.
Vidieť beh nevesty so svadobnou kyticou dolu strmým kopcom nie je každodenná udalosť. A navyše, ak ide o slovenskú fotografku roku. Tento silne emocionálny moment mi ostal hlboko uložený v mysli a touto formou ho posúvam čitateľom ďalej.
Niekedy ubehne rok a človek neuvidí, nezažije nič podstatné. Pred týždňom to bol minútový zážitok, ktorý mi zostane v pamäti do konca života.
Veľa šťastia Lucia.
