Sadli sme si v areáli múzea pod prístreškom s drevenými stolmi - debata bola plodná. Pochádzal z francúzskeho vidieka, ale už štyri roky býval sám na predmestí Paríža, kde si kúpil jednoizbový byt. Okrem Čiech a Slovenska - na východné Slovensko pricestoval z Prahy nočným rýchlikom - plánoval pokračovať v poznávacom výlete ďalej do Poľska, Litvy a Lotyšska.
Po týchto úvodných, zoznamovacích informáciách pochválil som sa mu svojou znalosťou francúzskej literatúry: Verne, Hugo, Balzac, Dumas, Rousseau, Voltaire, de Montaigne... Sylvain po každom mene uznanlivo prikývol hlavou s úsmevom vnímavého pedagóga, ktorého prehnane horlivý žiak chce ohúriť svojimi po nociach nadobudnutými vedomosťami. Počúval ma sústredene, pritom neustále akoby o niečom rozmýšľal a nakoniec prerušil môj literárny rozbeh vetou: „A poznáš Louis-Ferdinand Céline?"
Napísal mi to meno na kúsok papiera, keď videl, že mám problémy s pochopením výslovnosti. Moje oči prešli tisíckami titulov rôznych kníh v rôznych kníhkupectvách a antikvariátoch a bol som si istý, že na takéhoto autora môj zrak dovtedy nikdy nenarazil. Také čudné mužsko-ženské meno by sa nedalo prehliadnuť. Sylvain podkopával moje vedomosti o francúzskej literatúre ďalej: „Bol to jeden z najvýznamnejších francúzskych románopiscov 20-tého storočia."
Keď zbadal moje rozpaky, zľahčil moju nevedomosť: „Nemohol si ho poznať, lebo Céline bol antikomunista a jeho knihy boli u vás určite počas komunistického režimu zakázané. Ale ty vieš po anglicky, keď prídem domov, pošlem ti preklad jeho najslávnejšieho románu, v angličtine sa volá: Journey to the end of the night."
Keď sme sa po hodinke rozlúčili, nebral som vážne jeho ochotu poslať mi tú knihu. Nedal som mu žiadne peniaze, poznali sme sa len krátko a bol som zvyknutý zo svojho okolia, že niečo sa náhodou v debate povie, prisľúbi, a život ide ďalej, šou pokračuje.
O pár dni som zabudol na jeho prísľub, ale na moje veľké prekvapenie o mesiac mi došla dobierka z Francúzska, z Paríža - vyše štyristostranový zmienený román s priloženým lístkom, na ktorom bolo rukou anglicky napísané: ´Many pleasant reading hours! - Sylvain´
Takú veľkodušnosť som nemohol ignorovať. Poslal som mu na oplátku farebnú publikáciu o jednom z našich najoriginálnejších umelcov 20-tého storočia, ktorého Sylvain určite nepoznal, najvýznamnejšom predstaviteľovi slovenskej grafiky Albínovi Brunovskom.
Na internete som si potom vyhľadal, že Louis-Ferdinand Céline nebol len antikomunista, ale aj antisemita. Za svoje protižidovské postoje bol po skončení druhej svetovej vojny v neprítomnosti odsúdený k trestu smrti za kolaboráciu, ale v roku 1951 bol amnestovaný a vrátil sa z emigrácie z Dánska späť do Francúzska.
Keď som sa dozvedel tieto skutočnosti, zvažoval som, či sa mám vôbec púšťať do čítania tohto rozsiahleho románu, či mi to bude stáť za to, pretože sa jednalo o autora, ktorého meno bolo sprofanované vo vlastnej vlasti, a navyše, ja si pri čítaní anglických kníh neznáme slovíčka málokedy domýšľam, prácne si vyhľadávam ich význam v slovníku.
Začal som teda čítať román skepticky, s predsudkom, ale rýchly spád deja ma posúval ďalej a ďalej, a po prečítaní poslednej kapitoly som musel skonštatovať, že v tomto prípade sa oplatilo oddeliť umeleckú úroveň diela od neskorších autorových politických postojov.
Píšem to všetko kvôli tomu, lebo minulého roku vyšlo prvé vydanie tejto knihy aj v slovenčine s názvom: Cesta do hlbín noci. Kúpil som si ju z internetového kníhkupectva, ešte raz som si naplno vychutnal, teraz už v rodnom jazyku, Célineho brilantný štýl, nadnesenú iróniu, očarujúce metafory - aj vďaka vynikajúcemu prekladu Kataríny Bednárovej. Musím dať Sylvainovi za pravdu - Louis-Ferdinand Céline mal talent od Boha - ale nie od židovského.
