Filipa som spoznal lepšie až na vojenčine. Predtým sme sa poznali len z videnia, obaja sme pochádzali z toho istého mesta. Už v osemnástich rokoch začal svoju kariéru ako vyhadzovač v nočných podnikoch a robí ju doteraz.
Náhoda chcela, že som narukoval do toho istého vojenského útvaru ako on. V tom čase mal už byť dávno doma, v civile, ale nadsluhoval za rôzne priestupky mesiac navyše. Hneď, ako som prišiel do kasárni, zobral si ma pod ochranné krídla - stal som sa jeho chránencom.
Vzbudzoval okolo seba rešpekt býčiu postavou i povahou. Zrejme všetci ste už vo svojom okolí isto videli tento typ chlapa: zavalitý, výška sto deväťdesiat, čierne vlasy, čierne fúzy, buldodží pohľad. Vyžaroval z neho kľud, ale i skrytý nepokoj. Nikdy som nevidel, žeby sa naplno rozosmial. Sem-tam sa pousmial popod fúzy, pri úsmeve mu málokedy bolo vidno zuby. Na každého cudzieho chlapa sa díval ako na rivala. Neboxoval, nezápasil, neovládal kárate. Jeho najsilnejšou zbraňou mu boli jeho nervy. Dokázal vzkypieť hnevom behom sekundy. Behom sekundy nabral silu leva v jednej rane.
V tom čase, keď som sa vo vojenskom prostredí len oťukával, on už mal privilegované postavenie v kasárňach. Takmer všetci dôstojníci mu už dali pokoj. Nechceli mu kaziť jeho posledné dni v rovnošate, dosť si ho už užili. Jediný, kto neustále vyžadoval od neho vojenské podriaďovanie, bol mladý kapitán ´Perfektný´. Nemal ho rád možno práve preto, lebo sám pochádzal z nášho kraja. Vyrastal dvadsaťštyri kilometrov od môjho a Filipovho rodiska. Rivalita medzi susednými mestami nie je len vo futbale, v derby zápasoch, ale prenáša sa aj za ďaleké chotáre.
Vojak z povolania, ´Perfektný´, mal politickú funkciu na štábe a už tesne po tridsiatke to dotiahol na kapitána. Volali sme ho ´Perfektný´, pretože jeho obľúbené slovíčko pri vyjadrovaní bolo ´perfektné´.
Npríklad: „Dneska máme perfektné počasie na politické školenie."
Alebo: „A chcem vidieť perfektné rady pri pochodovaní."
Slovo ´perfektné´, vyslovoval takým dôrazným tónom, aby si to každý vojak zapamätal. Postavou bol skôr nižší ako priemerný. Nedal si povedať a takmer denne ukazoval svoju moc nad Filipom, ktorého považoval za tuctového frajera z okresného mesta. Filip, pár dni pred svojim odchodom do civilu, mu často pri buzerovaní opakoval: „Nechajte ma na pokoji, súdruh kapitán, lebo svet je malý. Nikdy neviete, či sa niekde v civile nestretneme."
O mesiac odišiel Filip do civilu - a o necelý rok aj ja. Doma sme sa potom vídavali len sporadicky, ale vždy, keď sme sa stretli, spomínali sme na naše spoločne strávené dni vo vojenských uniformách.
Neviem, či je to sugescia, alebo Božia prozreteľnosť píše naše scenáre, ale už sa mi stalo veľakrát , že som sa s niekým bavil na ulici o niekom treťom, a ten tretí sa o chvíľu objavil pri nás.
Dva roky po predchádzajúcich udalostiach, v jedno júlové popoludnie, sme náhodou išli s Filipom popri mestských kasárňach. Tie sú u nás na konci mesta. Vedľa nich sa tiahne dlhá asi dvojkilometrová ulica. Slnko nemilosrdne pražilo, opäť sme preberali naše krátke stretnutie vo vojenskej službe. Zrazu som zbadal, ako sa Filip odmlčal. Zmenil farbu a výraz tváre. Očervenel. Jeho tvár nabrala divoký výraz. Až som sa sám zľakol. Čo sa deje? Prižmúril som oči a pozrel som sa tým istým smerom ako on. Oproti nám sa blížil ten, o ktorom sme sa pred chvíľou bavili - kapitán Perfektný - nebol to ani prízrak, ani fatamorgána. Neviem, či sa išiel hlásiť do miestnych kasárni po príchode do tohto kraja, alebo sa išiel len pofrajerčiť svojim známym z mladosti svojou funkciou a hodnosťou. Len jedno viem, že keď nás zbadal, hlavne Filipa, zastavil sa a poobzeral sa dookola, akoby hľadal nablízku nejakú pomoc. Najbližších tristo metrov nebolo ani živej duše.
Filip ho oblapil za ramená, nadvihol do výšky a pritlačil k plotu. Funel od zlosti a reval: „Pamätáš sa na mňa, ty krysa?"
Kapitán onemel, potil sa, pomaly odpadával. Bolo mi ho ľúto, ale bál som sa hlavne o Filipa: „Filip neblázni! Zavrú ťa! Nechaj ho, preboha!"
Možno aj vďaka mne ho Filip pustil na zem a zakričal: „Urob desať klikov! Hneď tu pred nami! Desať klikov, lebo ťa roztrhnem ako hada!"
Kapitán si ustrašene ľahol do prachu a začal sa pomaly dvíhať. Filip odpočítaval: „Jeden, dva, tri... rýchlejšie...štyri, päť, šesť...svet je malý, pamätáš...sedem, osem, deväť, desať. A zmizni! Máš šťastie, že je tu môj kamarát!"
Kapitán Perfektný si chvatne otrepal od prachu košeľu, výložky, nohavice a rýchlou chôdzou pokračoval ďalej do kasárni. Nevyzeral už ´perfektne´.
