Zahraničná firma, u ktorej manžel objednáva rezné nástroje pre svojho zamestnávateľa mu zaplatila ako pravidelnému odberateľovi poznávací zájazd do Jeruzalemu a k Mŕtvemu moru. Jeho šéf by tam najradšej tiež cestoval, ale vernostná dovolenka bola registrovaná len na jednu osobu a konkrétne na manželovo meno.
Pravdu povediac, radšej by som bola, keby tam cestoval jeho šéf. Nie som závistlivá, ani žiarlivá, ale prečo práve teraz musí manžel utrácať peniaze v cudzine, keď posledné mesiace v našej domácnosti počítame každý cent. Odkedy mu šéf schválil túto cestu, manželovo sebavedomie sa dotklo hviezd, zatiaľ čo náš spoločný bankový účet narazil na neľútostne dno. Hento bolo treba kúpiť, tamto bolo treba kúpiť, cestovné rýchlikom k lietadlu do hlavného mesta, tam a späť - všetky naše skromné úspory sa minuli na tento luxusný výlet. Sebec jeden! Pred svadbou mal plné reči o tom, aký je tolerantný človek a teraz som zistila, že je len obyčajný prospechár. Rodina sa mu stala druhoradá. Bože, ako som ho znenávidela! Slzy mi tečú po tvári od zlosti a zúfalstva, a on sa len samoľúbo usmieva a utešuje ma z okna rýchlika: „Donesiem ti, aj malej, niečo z Jeruzalemu na pamiatku."
„Hm," prikývla som.
Aby ťa tam čert vzal! Kde som mala oči, keď som si ho brala za muža. Že som jeho sebeckú povahu odhalila až teraz. Nebyť našej dcérky, hneď zajtra by som sa s ním rozviedla. Chúďa malé! Zaspalo v kočíku po ceste na železničnú stanicu. Ako si len sladko spinká. Netuší, čo v svojom vnútri prežívam. Keď jej raz budem vyprávať, ako sa k nám zachoval jej otec, možno mi ani neuverí. Len aby v živote nedopadla tak ako ja - na materskej dovolenke, finančné závislá na skúpom manželovi, s ôsmymi eurami v peňaženke do konca mesiaca. Pretože otecko sa bude kúpať desať dní v mori - liečiť si samoľúbosť! Individualista! V najbližších dňoch bude jesť ryby, kraby, morské špeciality a my dve asi len rožky s mliekom a krupicovú kašu. Zrejme sa spolieha na to, že mi opäť pomôže moja matka. Hanbím sa znovu od nej pýtať peniaze, ešte za minule som jej nevrátila.
Vlak odchádza. Pá! Pá! Plačem, aby som sa nezbláznila. Tak a začína sa možno desať najťažších dní môjho života. Slzy mi rozmazávajú obraz. Vlak zahýba kdesi na konci nádražia. Ľudia sa rozchádzajú. Pani, ktorá stojí vedľa mňa vyzerá úplne ako moja suseda. Je to ona, alebo nie? Asi hej. Musím si chytro zotrieť slzy z tváre, aby som nevyzerala taká utrápená a pozdraviť ju: „Dobrý podvečer, suseda! Ani som vás nespoznala."
Je to komunikatívna žena v stredných rokoch, býva o dve poschodia nad nami a má milý hlas: „Dobrý, aj vám! Odprevadila som syna do školy, na vysokú. Stáli sme celý čas neďaleko od vás. Bola ste taká dojatá, keď ste sa lúčili so svojím mužom, že ste si nás vôbec nevšimli. Viete, čo vám poviem, pani susedka? Radosť bolo sa na vás dvoch dívať, aký spolu tvoríte krásny, až závideniahodný pár. Vy musíte veľmi ľúbiť svojho manžela, keď tak za ním plačete!"
