Je všeobecne známe, že aj dobrá vec je ľahko zneužiteľná na úplne iný účel ako bola pôvodne zamýšľaná. V slovenskom práve je známa zásada zákazu zneužitia práva (abusus iuris). V súkromnom práve (občianskom, obchodnom) je ale dlhšiu dobu samozrejmosťou. Civilný sporový poriadok v čl. 5 tak stanovuje zákaz zneužitia práva. Vo verejnom práve (správne, stavebné, právo životného prostredia) sa tento zákaz zatiaľ premietol do znenia Správneho súdneho poriadku § 5 ods. 12 v zásade, že výnimočne súd neposkytne ochranu, ak podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. V nadväznosti na to aj v § 28 Správneho súdneho poriadku, kde rozvádza tento pojem o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva a prieťahy v konaní. Je ustálený názor (porovnaj komentáre k CSP a SSP), že zneužitie práva je použitie nejakej právnej normy v rozpore s jej účelom. Tento pojem sa nedá kvantifikovať všeobecne a vždy je potrebné skúmať individuálny rozmer daného prípadu, ako aj osobitné skutkové znaky. Zneužitie práva je právny inštitút, ktorý nemôže byť predmetom dokazovania. Tým je skutkový stav konkrétneho prípadu, z ktorého je možné robiť záver o zneužití práva.
Účelom právnych predpisov správneho práva je vždy prioritne verejný záujem a to buď vo všeobecnej rovine, alebo priamo upravený ako predmet zákona v úvodných ustanoveniach (porovnaj Košičiarová „Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy“ strana 191 a nasl.). Vysvetľujúce memorandum k odporučeniu R (80) 2 hovorí, že orgán verejnej správy musí vykonávať svoju právomoc vo verejnom záujme.
Inak povedané, text zákona čisto formálne ponúka nejakú možnosť konania v správnom práve predovšetkým nejakého procesného úkonu (podanie, odvolanie a podobne). Táto možnosť je daná za nejakým konkrétnym účelom (materiálny rozmer), ktorým je verejný záujem.
Osobitným prípadom zneužitia práva sa stáva možnosť/právo na participácii v rámci procesov posudzovania vplyvov dokumentov a projektov na životného prostredie. Zákon č. 24/2006 Z. z., ktorý upravuje tieto procesy je implementáciou medzinárodného záväzku Slovenskej republiky známeho ako Aarhurský dohovor. Účelom tohto zákona je ochrana verejného záujmu – ochrana životného prostredia a správna diagnostika vplyvov na životné prostredie (§ 2 tohto zákona). S týmto účelom sa do procesov vpúšťa verejnosť, v zákone definovaná ako dotknutá verejnosť, v rôznych formách najmä občianskych združeniach a iniciatív. Občianske združenia je právnická osoba, ktorá ak má predmet činnosti nejakú formu ochrany a rozvoja životného prostredia platí podľa tohto zákona, že je dotknutá verejnosť, teda môže vstúpiť do konania a následne aj do konaní podľa stavebného zákona. Myšlienka takejto participácie vylučuje teritoriálne obmedzenia, alebo nejaké podmienky z hľadiska preukázania odbornosti a kvalifikácie.
Okrem dlhoročných ekologických organizácii, alebo občianskych iniciatív zložených z osôb bezprostredne dotknutých projektom (zámerom) sme v poslednom období svedkami činnosti, kedy jeden subjekt podáva rovnaké, alebo veľmi podobné návrhy na celom Slovensku do všetkých publikovaných konaní z veľkej časti bez znalosti miesta a konkrétneho projektového riešenia. Jeho činnosť podozrivo, hlavne pri súkromných investičných akciách, v istom momente utíchne a subjekt prestane mať záujem na ochrane verejného záujmu. Pri naivnom pohľade z vonka je nelogická nie len aktivita subjektu, teda vstup do konaní kdekoľvek, ale ani jeho následná pasivita.
Problém správnej interpretácie tohto zákona (č. 24/2006 Z. z.) a zároveň odborné odlíšenie pozitívnych aktivít občianskej spoločnosti na ochranu verejného záujmu v oblasti životného prostredia a zjavné zneužitia práva smerujúceho ku konaniu blízkemu korupcii je mimoriadne dôležité. Účelom zákona č. 24/2006 Z. z. je ochrana verejného záujmu v konkrétnom dokumente, alebo činnosti (projekte). Práve miera konkrétnosti, ktorá sa viaže na konkrétne projektové riešenie odlišuje šikanózne použitie práva od skutočného záujmu. Verejný záujem nemôže byť v rámci uplatnenia zákona o EIA abstraktný a začínať niekde pri celosvetových problémoch a skončiť na regionálnej úrovni. Naopak viaceré rozhodnutia súdov v oblasti správnej interpretácie verejného záujmu hovoria o potrebe jeho zjavnej konkretizácie (porovnaj Nález US SR 33/1995). Teda ak má správny orgán, v tomto prípade orgán ochrany životného prostredia, vyhodnocovať podnet v rámci konania EIA, musí si položiť niekoľko otázok:
Ide o podnet ktorého legitímnym účelom je ochrana životného prostredia v konkrétnom projekte, teda jeho obsah smeruje ku konkrétnemu riešeniu, alebo ide o abstraktné podanie bez jednoznačnej individualizácie?
Je obsahom podania napríklad všeobecná požiadavka na dodržiavanie zákonov, noriem, alebo iných formálnych prameňov práva?
V rámci konania sa vyskytli neočakávané zvraty, spať vzatie návrhov a podobne?
Bol predstaviteľ subjektu fyzicky prítomný na konaniach, nazrel do spisu, alebo iným bezprostredným spôsobom sa zaujímal o prípad, alebo komunikuje len na diaľku formou elektronických prostriedkov?
Ak je možné odpovedať „Áno“ aspoň na dve otázky súčasne je zrejme, že správny orgán je konfrontovaný s činnosťou v inom záujme ako je verejný záujem. Ak navyše boli spať vzaté návrhy najmä pri súkromných investičných akciách je možné predpokladať aj podozrenie z trestnej činnosti.
Pokiaľ v prípade zneužitia práva ide len o neposkytnutie ochrany a to aj v prípade súdnej moci, v prípade „osobitnej motivácie“ na takéto konanie môže byť reč aj o trestnom čine a povinnosti oznámiť tieto skutočnosti orgánom činným v trestnom konaní. Niektoré osobitné skutkové okolnosti, napr. vyžiadanie sponzorského, „ odporučenie“ konkrétnej spoločnosti realizujúcej zelené fontánky a podobne, sú odhaliteľné len metódami a formami trestného konania a v správnom konaní sú prakticky neodhaliteľné.
V každom prípade abstraktné, neindividualizované požiadavky v procese EIA by mala právno-aplikačná prax odmietnuť a v prípade prieskumu by súdy mali túto skutkovú prax hodnotiť ako zneužitie práva. Rovnako z hľadiska právno-aplikačnej praxe by nemalo byť ignorované ani podozrenie z korupčného správania, resp. inej trestnej činnosti. Nie je racionálne zdôvodniteľné, ak subjekt dá napr. 2O pripomienok a zrazu všetky väčšinou zoberie späť.
Pre objektivitu treba povedať, že zákaz zneužitia práva je v ústave prítomný implicitne, explicitne je len v správnom súdnom poriadku a v kritických predpisoch nie je prítomný vôbec. Úradník je tak nútený konfrontovať sa s právne veľmi komplikovanou otázkou, ktorá nie je ustálená ani v právnej vede a ani v judikatúre.
Preto by iste stálo za zamyslenie v prípade noviel zákonov v oblasti správneho práva zakotviť zákaz zneužitia práva explicitne do právnej úpravy aj s pomenovaním základných znakov takejto činnosti a samozrejme ustanovením preventívnych opatrení.
Úprimne však treba povedať, že ani najdokonalejšia právna úprava nemôže úplne vylúčiť pôsobenie špekulantov.
