Otvorím oči, pozriem hore, a potom vpravo sa hravo hodím k oknu. Ešte je za ním tma, ale už šumí dážď. Ten snáď nikdy nespí, ten snáď spať ani nedokáže. Otváram okno, a nemyslím na to, že už kúrime, proste ho otváram s riadnym hlukom. A zrazu tá vôňa, ach, tá aróma. Jesenný koktejl sa rozmáha po celej mojej izbe- cez posteľ ku knihám a od kníh do kuchyne, kde už papučami šuchoce mamina. Zasa bude skvelý nedeľňajší obed. Ale ešte je vonku tma, akože sa blíži zima. A moja bledá hlava vystrčená von vníma ako nadrogovaná vôňu žltých listov orecha pokropeného pravým jesenným dažďom. Cíti ako červenkasté lístie starej višne sladko pije kyslú vodu, čím sa odpíše na opadanie, ani o tom netuší. Pozriem dole, kde pod obrovským mamininým kvetináčom sedí stará mačka, čo má vrh snáď každý mesiac. Sedí a pozerá na mňa. Ja kľačím na okne a pozerám na ňu. Pýta sa ma:" Kde sú raňajky?" Odpovedám: "Skús pozrieť na povalu. Určite je tam pár myší." Neverím tomu, čo si myslím. Myši sa nám vyhýbajú. Ale to sa stáva, keď máte doma sedem mačiek.
Zrazu vidím viac. I bez toho slnečného lúča viem, že príde deň. A vône neustávajú. K orechom a višniam sa pridávajú prvé chryzantémy. Ale nič z toho by tak nevoňalo, keby to nebol Pán Božko pokropil. Nech pokropí i mňa, nech voniam tak opravdivo, ako celá príroda naokolo. Dnes tak lenivo vstávam. Veď je nedeľa. Mám pocit, že keď som mimo domova, tak sa len zbytočne náhlim. Bezcieľne niečo chcem, neviem čo, a nakoniec, keď sa opäť ukážem doma, ma moja krásna mamina objíme a otec vyhreší, že prečo nechodím častejšie, a ja viem, čo je zrazu dôležité. No dnes pršať neprestáva. Už rozoznávam tváre ľudí v každej kvapke. Na všetkých sa veľmi tesím. Niekto mi chýba, niekto nie. Vie, ten, čo mi chýba, že mi chýba? STará sa? Dážď šumí, jemu klepoce na plechovú strechu. Vie, že o ňom píšem? Cíti to vo svojich snoch?
Už je chladno v celej izbe. Miestnosť plná lásky, spomienok, mňa a už aj jesene. Dnes si môžeme všetko dovoliť. Veď je tu jeseň, jej kvapky, jej arómy a krásna melanchólia.
