Pri rannom behu, vyzula sa mi topánka. Vyskočila asi dva metre predo mňa a v blate sa tvárila, že ma nepozná. Ponožky som mala i tak premočené, vybrala som si snáď najviac močaristý terén, aký sa len v našej dedine nachádza. Dobehla som si pre stratenú tenisku, ktorú kedysi sestra preháňala po basketbalových parketách a vôbec som nebola naštvaná. Ľudia sa dnes dajú tak ľahko vytočiť. Mám pocit, že je to v našich hlavách nie celkom v poriadku.
Počúvam jednu krásnu reláciu. Chodieva v nedeľu ráno v rozhlase. Keď ju počúvam, som opäť za sadami, či už skutočne alebo len tak prestieram, keď musím trčať na inťáku. Popritom rozmýšľam, že som už dlho nič nenapísala. Každý by mal niečo písať. Čo zažil, čo chce zažiť. Sme ľudia závistliví, ke´d sa niečo nepodarí tebe, podarí sa to mne a ja ti o tom napíšem a budeme obaja šťastný. Každý hriech má ak svoju skrytú tvár, ktorá platila rpedtým než sa stal hriechom. Viem, že ani toto nie celkom v poriadku.
Písať o sebe je veľmi ľahké. Častokrát sa vykreslíme doružova, nech nás iní obdivujú. Veď ja nie som inakšia. Len mám pocit, že sa už neviem na tú ružovú zafarbiť. Skôr mi pristane tá šedosť, čo je rpáznačná pre strach. Pretože ja mám strach, strach zo šedosti a všednosti, z toho kým vlastne som, ale najmä z toho, že nemám poňatia, kým v realite som. Neviem sa pozerať objektívne do zrkadla. Viem doma sedieť na okne s nohami vo vzduchu a čakať kým chytím krásny bronz. Dobrovoľné chytanie rakoviny tiež nie je v dokonalom poriadku.
Pijete práve kávu? Voňavé, teplé pohladenie na duši? Závidím vám. Čo vám dali tieto riadky? Píšte aj vy, nech nemusíte závidieť, radšej závidenie vytvárajte. Ja vám chcem veľmi závidieť. Pijem ju bez mlieka, bez cukru a iba takú silnú čiernu.
