Všetci sme si vydýchli. Za svetla reflektorov lekári láskavo súhlasili so svojim návratom do nemocníc a tak sa nemusíme báť, že zajtra, o týždeň či mesiac nás nebude mať kto ošetriť, ak nás zrazí auto. Štát to bude stáť podľa medializovaných informácií okolo pol miliardy € ročne. Stojí zato si tú sumu napísať – 500 000 000,- €, približne stovka naviac od každého z nás každý jeden rok.
Zlé jazyky hovoria, že vláda ustúpila vydieraniu skupiny, ktorá má na takýto postup dobré predpoklady. Jej činnosť je pre spoločnosť akútne nutná, nikto nechce riskovať, že sa zo dňa na deň zavrú nemocnice a my alebo naši blízki sa ocitneme v ohrození. Napriek všetkým škandálom a korupcii majú lekári v spoločnosti stále vysokú akceptáciu a dôveru, ktorými dokážu dostať ľudí na svoju stranu. Spoločnosť vníma tiež fakt, že stav zdravotníctva nie je uspokojivý a je potrebné ho zlepšovať.
Požiadavky skupiny sú vysoké, ale nie nesplniteľné – pol miliardy je suma, ktorú rozpočet pocíti, ale neznamená okamžitý krach štátu. Čo je však podstatné, lekári už doteraz boli zaplatení veľmi slušne, mohli si preto dovoliť dotiahnuť svoj tlak – majú úspory, ktoré im umožňujú zostať bez platu dlhé mesiace a čakať, kým vláda ustúpi. Lebo, povedzme si to rovno, bez lekárov to jednoducho nepôjde.
Problém je v tom, že tento postup je návodom aj pre iné podobné skupiny. V minulosti sme zažili štrajky leteckých dispečerov – tiež skupiny, ktorej hoc aj premrštené požiadavky nie je problém splniť, lebo je síce maličká, ale drží v rukách ohromnú moc. Postupnou integráciou spoločnosti však bude takýchto skupín čoraz viac. Uvedomujúc si svoju silu a pozorujúc úspech iných, budú ju využívať vo svoj prospech a spoločnosť, chtiac či nechtiac, bude musieť ustúpiť. Tu možno stojí zato pomôcť si definíciou pojmu vydieranie priamo zo zákona:
Kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel...
Vyslovene manipulatívny je argument lekárov, že ak im nebudú zvýšené platy, odídu do zahraničia. Tento exodus bohužiaľ už prebieha a je na škodu celej krajiny. Rozhodne bolo a je nutné vykonať kroky, aby sa zastavil. Tieto kroky však nemôžu byť robené s hlavňou pritlačenou na spánok len preto, že daná skupina má moc. Do zahraničia nám utekajú aj sestričky, opatrovateľky, rušňovodiči, kamionisti či vodiči autobusov – čo by sa stalo, ak by všetci postupovali rovnako ako lekári? Zvládli by sme platiť im české či nemecké platy? A bolo by to vôbec spravodlivé, ak sú náklady na život na Slovensku nižšie? Rovnako tak celková životná úroveň – je spravodlivé, ak sa chce mať lekár na Slovensku rovnako dobre alebo ešte lepšie ako v Čechách, ak jeho pacienti sú výrazne chudobnejší?
Skúsme však porovnať situáciu lekárov s dvoma skupinami – učiteľmi a vedcami.
Učitelia majú viacero nevýhod. Sú ťažšie mobilní, lekár predsa len môže ísť ľahšie liečiť do Čiech ako učiteľ, minimálne v nižších ročníkoch kvôli jazykovej bariére. Učiteľov je tiež výrazne viac, akékoľvek zvýšenie platov je nákladnejšie pre štát, preto sa štát aj viac bráni. Učitelia ako skupina sú na tom (práve v dôsledku dlhodobo nízkych platov) finančne oveľa horšie a nezvládli by dlhodobejší výpadok príjmov. Aj lobisticky sú to na tom horšie – lekári majú z podstaty oveľa jednoduchší prístup k rozhodujúcim článkom moci. V neposlednom rade, ako to ukázal aj posledný štrajk učiteľov, nedokážu vyvinúť ani rovnaký tlak – školy sa zavreli, deti zostali doma, ale vlastne to nikoho (okrem niektorých rodičov) netrápilo. A korona ukázala, že učitelia by pokojne mohli štrajkovať aj pol roka, s nikým by to nepohlo – skoro toľko boli školy v súčte za posledné dva roky zatvorené.
Vedci majú trochu iné postavenie – sú výrazne mobilnejší a je ich aj výrazne menej. Ukazuje sa však, že štát vlastne nemá žiaden záujem, aby na Slovensku pôsobili. Nikto nediskutuje o vyrovnávaní vedeckých platov s Českom, špičkovým vedcom a profesorom so svetovou výkonnosťou tento štát platí menej ako neatestovanému lekárovi a násobne menej ako dostanú pár kilometrov na západ. Deklarujeme síce, že chceme vedu na Slovensku rozvíjať, ale ročný rozpočet verejnej výzvy Agentúry na podporu výskumu a vývoja ako hlavnej agentúry na podporu vedy a výskumu na Slovensku je 33 miliónov €. Teda ani nie desatina z toho, koľko si lekári vymohli len na zvýšenie ich platov. Rozpočet celej SAV je hlboko pod 100 miliónov €, ani nie pätina zvýšenia.
Len pre predstavu – ak by slovenská veda dostala jedno percento, jednu jedinú stotinu z toho, čo dostali ako navýšenie lekári, predstavovalo by to pre ňu podstatné navýšenie financovania. Zdá sa však, že veda, výskum a vzdelávanie zostávajú prioritou len v deklaráciách politikov.
Čo je však na navýšení platov lekárov najtragickejšie je to, že ho znova dostanú všetci. Špičkoví odborníci oddaní pacientovi rovnako ako tí, ktorí bez mihnutia oka cez pandémiu prestali pracovať (aby sa náhodou nenakazili), mladý agilný a nadaný lekár dostane zaplatené menej ako ten starší, ktorý len pasívne čaká, ako mu nabiehajú roky praxe. Ako spieva Michal Tučný: Umět se narodit...
U učiteľov je to (bohužiaľ) veľmi podobné, dá sa však rozumieť argumentu vedenia škôl, že platy sú tak nízke, že zodpovedajú len tomu minimu, ktorý skoro každý učiteľ aj odrobí. A všetci akosi prirodzene očakávame, že tí, ktorí robia čosi naviac, to urobia z lásky k učeniu a deťom, je to vlastne pre nich koníček, zábava, za ktorú sa ani nepatrí pýtať si pridané. Ako to už býva, tam, kde zlyháva štát, aspoň v malej miere nastúpia iní – preto som rád, že Nadácia Dionýza Ilkoviča opäť po dvoch rokoch covidových komplikácií v plnej paráde ocenila trojicu učiteľov, ktorí dobrovoľne a s nasadením pripravujú našich talentovaných študentov v matematike, fyzike, informatike, chémii a biológii. Ako malý signál toho, že niekto v tejto spoločnosti myslí aj na nich...
