Tak nám otvárajú školy, mohol by skonštatovať menej pozorný čitateľ. Vyhláška umožňujúca obnoviť prezenčné vyučovanie je právoplatná a zdá sa, že v ceste postupnému návratu žiakov a študentov do škôl nič nestojí v ceste. Diabol, ako zvyčajne, sa však skrýva v detailoch.
Pritom nejde v prvom rade o problém so zabezpečením samotného testovania žiakov. Netreba zložitú štatistiku, aby sme si spočítali, že v bežnej škole obsahujúcej minimálne desať tried sa nájde viacero rodičov – zdravotníckych pracovníkov, z ktorých zväčša aspoň niektorí sú ochotní pri testovaní pomôcť. Rovnako tak nebýva problém so zabezpečením dobrovoľníkov zo strany rodičov na obslužné činnosti.
Z viacerých škôl sa ozýva, že záujem o testovanie a návrat detí do škôl má len približne polovica rodičov. Ak sa školy pýtali aj na dôvody, zväčša išlo o neochotu podrobiť sa testovaniu, niekedy kombinovanú s akýmsi - vcelku oprávneným - truc-postojom voči spôsobu, akým so školstvom táto vláda na čele s premiérom máva.
Čo je však oveľa horšie, obávam sa, že v skutočnosti systém online vyučovania vyhovuje mnohým učiteľom. Často tým slabším. Viaceré školy sa dosiaľ riadia pokynmi z Ministerstva školstva zo začiatku krízy, ktoré radili obmedziť mieru dištančného vzdelávania na približne polovicu hodín bežného rozvrhu. Ak je úväzok učiteľa 22-23 hodín, razom sa mu redukuje na približne 11. K tomu školy často skrátili trvanie hodiny na 40 minút, čo je ďalšie zníženie efektívneho úväzku o viac ako 10%.
Tým to ale nekončí. V mnohých prípadoch sa pod dištančným vzdelávaním chápe aj zadávanie úloh a samostatnej práce, ktoré môže tvoriť až polovicu dištančného vzdelávania. V extrémnom prípade ostáva učiteľovi na reálne odučenie v priemere len o málo viac ako jedna, aj to skrátená vyučovacia hodina denne.
Rozvrhy žiakov vyzerajú horšie ako vyzretý ementál – jeden deň sa vyučovanie obmedzí na triednickú hodinu, iný deň ťahajú deti 5 hodín v kuse. Hodiny odpadávajú ako na jeseň listy zo stromov – deti sa namiesto po školských chodbách vybláznia na sociálnych sieťach a čo oko (vedenia) nevidí, to srdce nebolí. Učitelia majú doma slabý a nestabilný internet a otázka, prečo teda nemôžu učiť zo školy, zostáva vo vzduchu visieť bez odpovede.
Tých pár škôl, ktoré spustili pilotné testovanie a otvorili svoje brány, samozrejme nie je štatisticky zaujímavých. Ale zdá sa, že sa jedná o školy, ktoré majú silné a motivované vedenie a zriaďovateľa. Vedia, že cieľom školy je vzdelávať a vzdelávanie sa jednoducho, hlavne pre druhý stupeň základných škôl, nedá dobre zabezpečiť dištančnou formou. Hlavne nie vtedy, ak minimálne časť žiakov, a bohužiaľ aj učiteľov, to berie na jednej strane ako nepríjemnú zákonnú povinnosť a na strane druhej ako zdroj (hoc aj slabého) platu, ktorý sa dá zabezpečiť pohodlnejšie z domova.
Ako z tejto situácie von? Riešenie je prekvapivo jednoduché. Je potrebné si uvedomiť, že povinnosťou učiteľov je učiť v škole a povinnosťou žiakov je do tejto školy chodiť. A, čo je najhlavnejšie, zodpovednosťou štátu je na plnenie týchto povinností vytvoriť rozumné podmienky a potom ich dodržiavanie aj dohliadnuť. Ak má byť podmienkou prezenčného vyučovania testovanie či očkovanie, musí byť povinné pre tých, ktorých sa to týka. Osobne nevidím problém v tom, aby zamestnávateľ nariadil svojim zamestnancom nechať sa otestovať, ak im môže napríklad nariadiť „fúkať“ na prítomnosť alkoholu. A o tom, že niet dôvodu nechávať školy zatvorené, ak sa ľudia (bez testov!) tlačia v obchodných domoch a spojoch MHD, sa už toho popísalo viac ako dosť.
A čo môžeme spraviť my ostatní? Napríklad vyzdvihnúť pozitívne príklady. Učiteľov, ktorí berú svoju prácu ako poslanie a namiesto hľadania dôvodov, prečo sa veci nedajú budú hľadať spôsoby, ako sa dajú. Rodičov, ktorí rozumejú tomu, že tie cesty do školy s ratolesťami majú svoj zmysel, aj keď sa potom musia vrátiť domov na home-office. Riaditeľov, ich zástupcov a zriaďovateľov, ktorí rozumejú tomu, že čím skôr sa otvoria brány škôl, tým menej škody to spôsobí – nie len na deťoch, ale na celom systéme.
Nadácia Dionýza Ilkoviča oceňuje rovnomenným ocenením učiteľov, ktorí sa nad rámec svojej činnosti v škole venujú rozvoju talentovanej mládeže v prírodných vedách. Keď sme začiatkom leta spúšťali nominácie, doznievala prvá vlna krízy a zdalo sa, že kritickým bodom je dostupnosť materiálu na online vzdelávanie. Vyhlásili sme preto aj špeciálnu kategóriu ocenenia v tejto oblasti a bolo úžasné vidieť, ako sa mnohí učitelia dokázali adaptovať na zmenenú situáciu. A pomôcť nielen sebe, ale tvorbou obsahu aj mnohým svojim kolegom. Budúci rok sa možno zameriame na tých učiteľov, ktorí svojim nasadením a snahou prispeli k tomu, aby sa žiaci učili znova zo školských lavíc.
