Americkí vedci zistili, že ... koľkokrát sme už počuli pokračovanie takejto vety, nad ktorým zostával rozum stáť? A koľkokrát sa ukázalo, že to jednoducho buď nebola pravda vôbec, alebo interpretovaná spôsobom, ktorý mal s realitou spoločné len málo?
Preto som zbystril, keď médiami prebehli informácie o šokujúcom prieskume Focusu. Mám totiž za to, že škody, ktoré boli spôsobené na reputácii a vážnosti učiteľov v spoločnosti sú veľké. Stačí si pozrieť dlhý rad pobúrených reakcií na internete. Ako človek, ktorý sa venuje aktivitám, pri ktorých sa snažím vyzdvihovať prácu učiteľov a zlepšiť ich vnímanie a postavenie v spoločnosti, by som pokladal za katastrofu, ak by toto úsilie devastovali závery, ktoré sú nepodložené, alebo nesprávne interpretované.
Na prvý pohľad však vyzeralo všetko jednoznačne – vzorka dostatočná, závery jasné. Pochybnosti však zostávali; majúc za sebou dlhú prácu, v ktorej sme krvopotne vyťahovali rozumné dáta z malých štatistík som sa rozhodol pozrieť na dáta z Focusu detailnejšie.
Už pri pohľade na otázku, ktorú Focus učiteľom položil si trúfam povedať, že vedecký článok založený na podobnej formulácii by nemal šancu na publikáciu. Učitelia dostali len dve možnosti: vyjadriť sa k dôveryhodnosti média alebo uviesť, že o danom médiu nepočuli. Absentovala možnosť vyjadriť sa, že hoci o danom médiu počuli, nevedia posúdiť jeho dôveryhodnosť.
Bola to teda jedna z prvých vecí, ktorá mi udrela do očí: veľmi nízke percentá učiteľov uviedli možnosť „Nepočul som o danom médiu“. Pri mainstreame (SME, Pravda, Aktuality či HN) a bulváre (Čas, Plus jeden deň) sú to 2-3%, Hlavné správy majú podobne ako Denník N či Topky do 10%. Znamená však, že ak učitelia o danom médiu počuli, tak ho poznajú natoľko, že vedia posúdiť jeho dôveryhodnosť? Určite nie. Osobne si myslím, že drvivá väčšina učiteľov bola v situácii, keď pre nich žiadna z možností nebola správna – o médiu síce už počuli, ale nikdy ho nečítali. Napriek tomu sa mali vyjadriť k jeho dôveryhodnosti.
Dostali sa tak do situácie, keď mali urobiť rozhodnutie bez toho, aby mali dostatočné podklady. A tu možno vstúpila do hry vcelku rozšírená a nie veľmi šťastná vlastnosť učiteľov – nepriznať si, že neviem. Ak by som mal vysloviť hypotézu (kvalifikovanejšiu odpoveď by mohli poskytnúť iné vedné odbory), povedal by som, že namiesto toho, aby odmietli odpovedať, sa rozhodovali na základe podvedomej úvahy či sympatií. Názvy Hlavné správy a Zem a vek znejú dôveryhodne, v druhom prípade priam až edukatívne. Výrazne nižšie hodnotené médiá ako Slobodný vysielač a Infovojna, hoci sú z rovnakého súdka, evokujú už podľa názvu kontroverzné témy, čo sa zrejme odrazilo aj na tom, ako vo výsledkoch dopadli.
Pozrel som sa aj na detailnejšie dáta. K dispozícii sú okrem sumárnych aj ďalšie, ukazujúce na distribúciu podľa veku, dĺžky praxe, pôsobiska, aprobácie či dokonca pohlavia. Pri podrobnejšom pohľade im chýba vnútorná i vonkajšia konzistencia, čo ukazuje na neodôvodnenosť publikovaných záverov.
Napríklad je extrémne nepravdepodobné, aby respondent naraz označil za dôveryhodné médiá z opačných strán spektra. T. j. aby zároveň odporučil ako dôveryhodné médium SME či Denník N aj Hlavné správy či Zem a vek. Preto (ak by boli dáta konzistentné), zvýšená dôveryhodnosť seriózneho média v regióne alebo vekovej skupine by mala indikovať zníženie dôveryhodnosti konšpiračného (a opačne). Pre dáta z Focusu to však absolútne neplatí. Najlepšie je to vidieť na krajovej štruktúre. Kým v Bratislave získali všetky médiá dôveryhodnosť pod 50%, v Trenčianskom ich polovica (serióznych i konšpiračných) získala nad polovicu.
Sú tu aj ďalšie podľa mňa relevantné úvahy, ktoré spochybňujú zozbierané dáta. Až 92% učiteľov sa napríklad vyjadrilo k dôveryhodnosti Denníka N, hoci pri danom médiu sú prakticky všetky články sprostredkujúce tým či oným spôsobom názory redakcie zamknuté. Možnosť, že práve vybraní učitelia mali vo veľkej miere zaplatené prístupy, aby vedeli posúdiť kvalitu obsahu, môžeme vylúčiť ako extrémne nepravdepodobnú. Podobný argument platí však aj opačne: ak by učitelia čítali Hlavné správy a Zem a vek, tak podľa informácii o čítanosti týchto médií by boli prakticky ich jedinými čitateľmi práve oni.
Rovnako tak absentuje akákoľvek korelácia s regionálnymi volebnými výsledkami. Ak by sme pripustili, že učitelia regionálne volia podobne ako celá populácia, resp. ako vysokoškolsky vzdelaná populácia, mali by sme vidieť zvýšenú dôveryhodnosť médií propagujúcich určité strany či svetonázory tam, kde tieto strany či ich kandidáti zaznamenávajú zisky vo voľbách. Napriek tomu dosahuje Denník N zo všetkých krajov najnižšiu dôveryhodnosť v Bratislavskom, podobne je na tom SME.
V médiách, ktoré tieto výsledky, zväčša úplne nekriticky, zdieľali, sa objavili aj návrhy opatrení. Ako napríklad mediálne školenia pre učiteľov, či dokonca vznik štátnej inštitúcie monitorujúcej dezinformácie a hybridné hrozby. Možno by však stačilo trocha kritického myslenia a vyhodnocovania informácií. A to aj v samotných médiách. Pretože tak, ako je extrémne nebezpečné preberať a šíriť nezmysly o škodlivosti očkovania, riadenej explózii WTC a podobne, nie je dobré ani šíriť dojem, že viac ako polovica učiteľov považuje konšpiračné médiá za dôveryhodné.
Ako prezident Medzinárodného turnaja mladých fyzikov a predseda poroty Ceny Dionýza Ilkoviča, ktorou oceňujeme výnimočných učiteľov za ich osobný prínos pri práci s talentovanými študentmi, sa stretávam pravidelne s radom skvelých osobností z radov učiteľov. Ako člen rady školy a rodič školáčiek prichádzam do kontaktu aj s tými „obyčajnými“, dokonca aj s takými, ktorí konšpiračným teóriám a podobným nezmyslom veria. Napriek tomu, a možno práve preto ma ani uvedený prieskum rozhodne nepresvedčil, že tých dobrých učiteľov na správnom mieste nie je väčšina.
Mimochodom, všetci čo si myslia to isté, majú šancu nominovať výnimočných učiteľov na Cenu Dionýza Ilkoviča a dať nám šancu zviditeľniť a oceniť ich prácu. Uzávierka nominácií v tomto ročníku je už 22. septembra.
PS: Malý testík kritického myslenia: Čo je chybné na nasledujúcej úvahe?
Z prieskumu renomovanej agentúry na vzorke 1181 pacientov vyplynulo, že od cca 20% z nich za posledné tri roky lekár žiadal úplatok, preto je pätina lekárov na Slovensku úplatných.
