Skoré prázdninové tatranské ráno, na túto zimu prekvapivo mrazivé. Veľký oranžový slnečný kotúč sa pomaličky prevaľuje von spoza vzdialených kopcov a sľubuje nádherný deň – posledný predtým, ako teplý dážď zmyje posledné zvyšky snehu a víchrica vyženie turistov späť na vykúrené chaty. K spodnej stanici pozemnej lanovky na Hrebienok sa pomaly trúsia prví turisti, ktorí si chcú skrátiť cestu na horské chaty.
Patríme k nim, dokonca sme si pekne podľa pokynov vopred cez internet zakúpili lístky, aby sme ráno zbytočne nezdržovali. Za pokladňou však visí rukou načmáraný papier lakonicky odkazujúci, že pre technickú poruchu lanovka nepremáva. Pani v pokladni nejaví záujem komunikovať, namiesto vizitky s menom jej na krku visí zväzok kľúčov – asi od miešačky. Keď sa nehýbem od okienka, prichádza prvá odzbrojujúca hláška:
Neviete čítať?
Viem, dokonca aj učebnice a vedecké články v rôznych jazykoch, ale obsahovo je nápis dosť skúpy. A nádejal som sa, že časy, keď teta na pokladni hodila za sklo lístok „hneď prídem“ a išla sa venovať vlekárom sú už dávno minulosťou. Skúšam zistiť, ako dlho bude oprava trvať, ale nepochodím – pani nevie. Zvažujeme možnosti, pre päťročné dieťa je túra na Téryho chatu aj z Hrebienka riadna záťaž, ale nakoniec sa rozhodneme ísť pešo. Chcem teda vrátiť už kúpené lístky, prichádzajú však silnejšie salvy:
Ak chcete niečo reklamovať, prečítajte si najskôr všeobecné obchodné podmienky.
Hodinku si tu počkajte a ak to stále nepôjde, pozrieme sa na to.
Reklamujte si lístok tam, kde ste ho kúpili, ja som vám ho nepredala.
Teraz som volala s vedúcim, žiadne lístky sa teraz vracať nebudú, mám to od neho potvrdené.
Lapám po dychu. Veci sa kazia, bolo nad nulou a v noci primrzlo, mám pochopenie preto, že lanovka nejde. Očakával by som však úprimné ospravedlnenie a pochopenie, vrátenie zaplatenej sumy a v lepšom prípade ešte nejaké drobné odškodnenie navrch – predsa len, z viny prevádzkovateľa máme skomplikovaný rodinný výlet.
Predstava pani za okienkom je však iná. Máme s malými deťmi čakať pri -6°C hodinu vonku, aby sme dostali späť peniaze za lístky a potom sa môžeme smelo vybrať na Hrebienok pešo. Ďalšiu diskusiu vzdávam, deň predtým som sa poučil na Štrbskom Plese, kde mi kolegyňa za prepážkou vysvetlila, že tým, že som nabil lístok na dcérinu kartu som ju nenávratne zničil. Stratené 2 € som obetoval za humornú predstavu, ako sa mi po kúpení lístka cez mobil vznietila karta odložená na poličke a celá drevená chata po Dedkovi ľahla popolom. Už to len vysvetliť poisťovni...
Po necelej hodine sme na Hrebienku. Je tam príjemne prázdno, pozrieme Ľadový Dóm a s prepadnutými lístkami vo vrecku skúšam navštíviť aspoň toalety. Vstup je však zatvorený, obieham budovu cez východ, kde ma ochotný pracovník púšťa s pochopením dnu. Stanica je zatvorená, lebo lanovka nefunguje, cesta je ľadová a neprišiel teda personál – zaujímavé, že zamestnanci hotelov a reštaurácií sa po rovnakej ceste do práce dostali. Zaháňam dobiedzavú otázku, ako opravia poruchu, ak je na hornej stanici – asi cez internet.
Nuž, ako sme sa dozvedeli v pamätnom rozhovore Igora Rattaja, TMR sú tí, ktorí vedia robiť biznis. Akosi zabudol dodať, že na slovenský spôsob. Zapísať si do VOP, že nárok na vrátenie lístka máte až po hodine poruchy. Vyberať pracovníčky za prepážky na castingoch s prihliadnutím na to, aký najväčší nezmysel dokážu podľa pokynov vedúceho zreprodukovať. Ignorovať zákonnú povinnosť prevziať reklamáciu na prevádzkarni (ust. § 18 ods. 2 a 3 Zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). A hlavne, podnikať s jediným záujmom získať v čo najkratšom čase čo najvyšší zisk, bezohľadne využívajúc svoje monopolné postavenie v Tatrách.
