K Vianociam dostávam stovky milých a zaujímavých SMS-iek, pozdravy a maily s prianiami. Medzi mojimi mailmi som našla jeden, ktorý ma svojim obsahom zaujal. Určite koloval v éteri a dostali ste ho mnohí z Vás. Tento mail vzbudil vo mne nostalgiu a spomienku na mojich najbližších, mamku, milovaného brata a otca, ktorých miesta pri našom štedrovečernom stole už postupne od roku 2000 ostávajú prázdne. Citlivejšou ma urobili aj chvíľky , ktoré som strávila pri smrteľnej posteli blízkeho človeka. Lekárska veda bola v jej prípade bezmocná, takže lekári už iba konštatovali: "Je nám ľúto, nedá sa ...". Táto jednoduchá ženička, plná radosti, chuti, vtipov a dobrej nálady preberajúca so mnou denne koráliky na ruženci, trpezlivo čakala na svoj nezvratný odchod do večnosti. Prišiel, 26.decembra 2010. Pred polnocou druhého vianočného sviatku, na deň sv. Štefana - mučeníka, po takmer trojtýždennom zápase v Ľubovnianskej nemocnici prehrala svoj boj so zákernou chorobou.
Vtedy som si spomenula na mail, ktorý som si označila, medzi mojimi mnohými mailmi, hlavne na koniec jeho powerpointovej prezentácie: "Možno, že už nebudeš mať príležitosť povedať, ako je pre teba v tvojom živote niekto veľmi dôležitý, tak neváhaj a povedz mu to dnes, lebo zajtra môže byť neskoro.
Prešla som si opäť a opäť powerpointovú prezentáciu a v nej som našla inšpiráciu pre tieto riadky: "Život môžeme prirovnať k cestovaniu vlakom. S cestou vlakom je spojené naše nastupovanie, počas cesty sú možné aj nehody, príjemné prekvapenia, radosti, smútok a nakoniec vystupovanie...
Narodením nasadáme do vlaku nášho života s rodičmi, teda s osobami, s ktorými by sme chceli prežiť celý svoj život. Na niektorých zastávkach pristúpia osoby, ktoré sú pre nás veľmi dôležité. Sú to naši súrodenci. Tieto osoby nám blízke na niektorej stanici vystúpia a nechajú nás cestovať ďalej iba samých. A tak postupne pristupujú naši priatelia a aj naše zázračné lásky. Vo vlaku sú aj iné osoby, ktoré si nás nevšímajú, lebo nie sme pre nich dôležití. Sú aj takí, ktorí majú chuť s nami komunikovať a na svoje plecia nachvíľku zobrať bremeno našich starostí. Sú ochotní poskytnúť nám radu nad zlato, alebo odovzdajú nám svoju životnú skúsenosť. Niektoré osoby vystúpia z vlaku tak, že ani nezbadáme, že sa po nich vo vlaku uvoľnilo miesto. Iní cestujúci, ktorí sú pre nás dôležití, ktorých máme radi, môžu byť ďaleko od nášho vozňa. Môžeme si vybrať. Buď ich necháme vystúpiť bez nášho povšimnutia, alebo zanecháme svoje miesto vo vozni a vyberieme sa ku nim. Musíme však byť pripravení na situáciu, že si ku nim nebudeme môcť sadnúť, lebo miesto pri nich bude už obsadené inou osobou. Život, teda naša cesta vlakom, je plná výziev, snov, fantázie, očakávaní, radostí, trápení, bolestí a rozlúčok, ale nikdy už, návratu. Niekedy sme šťastní, inokedy bezradní, odkázaní na druhých, na ich milé slovo, pohladenie. Preto absolvujeme našu cestu života, tak, ako sa dá. Pokúšame sa nadviazať známosť s niektorými osobami, ktoré sú pre nás sympatické a zdá sa, že nám porozumeli.
Veľké tajomstvo života, teda našej cesty vlakom spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme, na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši priatelia, dokonca ani ten, kto je pre nás najbližší. Odlúčiť sa od niektorých osôb bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti vystúpili z vlaku sami, bude pre mňa smutné. Myšlienka, že som sa ich snažila dobre vychovať a pripraviť pre život, ma však robí šťastnou.
Veľmi by som si želala, aby keď prídu chvíle vystupovania zostala na mojom prázdnom mieste citlivosť a milé spomienky pre tých, ktorí budú pokračovať v mojej ceste. Vám, ktorí ste v mojom vlaku a záleží mi na Vás prajem: „ Šťastnú cestu aj v roku 2011".
