Neviem, presne, kto navrhol myšlienku, že počas našej medzinárodnej výmeny Legandery You (zúčastnili sa na nej ľudia s postihnutím i bez neho z Bulharska, Maďarska, Lotyšska i Slovenska) sa uskutoční workshop, kde priblížime návštevníkom kremnického jarmoku, aké je to žiť s postihnutím, budeme propagovať Simply together (jednoducho spolu), inklúziu a interkultúrne učenie. Myslím však, že to v tejto chvíli ani nie je dôležité. Podstatou je skôr to, že prevažná časť účastníkov (ak by som tvrdila, že všetci, asi by to bolo príliš idealistické, aj keď svojím spôsobom tiež blízke pravde) vrátane mňa sa s týmto nápadom stotožnilo a realizovalo ho ako svoj vlastný.
Možno to bolo aj preto, že od začiatku bolo na nás, či a ako sa do celého podujatia vložíme. Všetci si mohli nájsť ten svoj parket či už v rozdelení do skupín alebo potom v rámci nich. Veď každého baví čosi iné a práve tým sa dalo prispieť k úspechu akcie. A napriek tomuto liberálnemu prístupu alebo práve preň to fungovalo. Akosi sa podarilo pokryť všetky činnosti a všetci sme sa s nadšením pustili do prípravy. Hoci bol na ňu vyhradený čas počas oficiálnych stretnutí skupín, mnohí z nás sa rozhodli využiť svoj voľný čas, aby práve ten ich príspevok do programu bol čo najlepší. Bolo úchvatné sledovať, s akým nadšením a ochotou realizujú svoje nápady.
Jediným problémom bola možno časová tieseň. Ak by trvala výmena dlhšie, snáď by sa dalo všetko zorganizovať ešte dokonalejšie. Teraz hovorím hlavne za našu skupinu, ktorá mala na starosti promo celej akcie, pretože sme nestihli využiť všetky možnosti ako dať o nej ľuďom vedieť čo najskôr.
Na druhej strane to však bola o to väčšia výzva zvládnuť všetku prípravu za týždeň samozrejme popri iných aktivitách, ktoré boli súčasťou nášho programu. Ak to teda hodnotím ako celok, myslím, že sa nám podarilo urobiť maximum a snáď ešte čosi navyše.
Napokon prišiel deň D. Ešte ráno pred odchodom sa riešili posledné detaily. Všetci sme boli plní očakávania, napätia a zvedavosti, ako to vlastne dopadne. Hoci sme si hovorili, že najdôležitejšie je, aby sme si workshop užili my, predsa len nás zaujímala spätná väzba od samotných Kremničanov a ich záujem o naše stánky.
A čo konkrétne sme si pripravili? Štyri realizačné tímy nachystali štyri stánky, kde ponúkali ľuďom aktivity približujúce situácie, s ktorými sa musí každodenne vyrovnávať človek s postihnutím. V stánku venovanom zrakovému postihnutiu to bolo napr. skladanie puzzle so zaviazanými očami. Na mieste približujúcom sluchový hendikep sa zas návštevníci mali naučiť odčítavať z pier jednotlivé slová. Možnosť vyskúšať si vozík a slalom na ňom dostali okoloidúci v časti o ľuďoch s problémom s pohybom. A istotne bolo zaujímavé aj ošúpať zemiak jednou rukou, čo bola zase jedna z aktivít posledného stánku.
Určite ste zvedaví, ako to napokon dopadlo. Veď predsa Kremnica nie je žiadne veľkomesto, kde by sa o inklúzii vravelo každý deň. Komplikáciou sa zdal aj fakt, že väčšina z účastníkov výmeny nevedela po slovensky, preto sme my Slováci pre nich pripravili na papieroch základné frázy, ktoré sa im zídu pri komunikácii s návštevníkmi stánkov.
Spočiatku boli reakcie naozaj rozpačité. Potom nastala chvíľa, keď sme sa tešili z prvých návštevníkov, keď si prví ľudia so záujmom brali od nás letáčiky o podujatí (motiváciou malo byť, že ak absolvujú všetky štyri naše stánky, získajú malú pozornosť a myslím, že sa to dosť osvedčilo). Brali sme to ako úžasný úspech. Zároveň sme z toho čerpali energiu a povzbudzovalo nás to.
V pamäti sa mi vynárajú pozitívne spomienky. Ako to stretnutie so 73- ročnou babičkou, ktorá povedala, že ten darček vyhrá pre nás a že si to chce určite vyskúšať, len nech ju odprevadíme k najbližšiemu stánku. Alebo rodinky s deťmi, ktoré prijali náš nápad ako super hru. Či ľudia z Greenpeace, ktorí si s nami vymenili letáky a hoci som myslela, že ich akcia v skutočnosti neoslovila, predsa som ich o chvíľu zbadala pri jednom zo stánkov. Postupne sa nám čoraz častejšie stávalo, že ľudia chodili okolo nás s letáčikmi, že sa šťastne usmievali a vraveli nám, že ešte musia absolvovať ďalšie stánky. Tiež bolo nádherné pozorovať ako si priamo na mieste skúšajú aktivity, ako sa bavia, no snáď i zamýšľajú nad tým všetkým, ako sa práve týmto spôsobom darí rúcať čo i len na chvíľku všetky bariéry.
Nedá mi nespomenúť ani komunikáciu našich zahraničných účastníkov a Kremničanov. Vznikali mnohé humorné situácie, napr. jedna z nich volala na okoloidúcich: „I am single! Come with me.“ (Som slobodná. Poďte so mnou.) Ukázalo sa však, že mnohí ľudia aspoň čiastočne ovládajú angličtinu, členovia tímov sa zas snažili využiť svoju skromnú slovenskú slovnú zásobu a nakoniec to fungovalo až prekvapivo dobre.
Až napokon nastal čas odchodu, do ktorého sa nikomu príliš nechcelo, pretože sme si všetci užívali atmosféru. Avšak boli sme aj unavení, predsa len táto aktivita dala zabrať, hlavne ak sa človek nechal strhnúť a venoval sa jej naplno.
Keď sme dorazili do hotela a porozprávali si navzájom svoje zážitky, cítili sme, že to celé určite malo svoj zmysel. Obohatilo to napokon nielen nás, ale aj Kremničanov (či už sa zúčastnili našich workshopov alebo nie). Myslím, že mnohí z nich dostali šancu si uvedomiť, že hoci je život človeka s postihnutím náročný a musí zvládať rôzne záťažové situácie, predsa je to človek. Človek, ktorý nepotrebuje ľútosť, ale porozumenie, ako napokon každý z nás. Človek, ktorého hlavnou črtou by nemalo byť postihnutie, ale práve jeho vlastnosti a schopnosti. Človek tvorivý, ochotný dávať sa, plnohodnotný člen spoločnosti. A ak sa nám podarilo priviesť k tomuto poznaniu čo len jedného z návštevníkov (a verím, že tie čísla sú oveľa vyššie), určite sa tá práca a energia, ktorú sme workshopu venovali, vyplatila.
Barbie
