Úsmevy. Tie som si všimol prvé pri stretnutí s členmi tímu na autobusovej zastávke v Senici. Kompletnú desiatku sme uzatvorili až v Sobotišti, kde sa k nám pripojili ešte dvaja chalani.
Milka, Ivka, Dada, Zuzka, Veve, Lula, Chláďo, Števo, Michal David ( nemyslím toho speváka : ) ideálnejšie by bolo asi napísať Miško a David ). To sme my. Tí, ktorí zanechali stopy nielen v čerstvo napadanom snehu počas tej tmavej noci, keď sme kráčali po Myjavských kopcoch, ale aj v ľuďoch, s ktorými sme túto cestu prekonávali.
V chate nás už čakali inštruktori, naši školitelia. Z ich očí žiarila radosť, ale aj šibalstvo. ,,Čo si na nás prichystali?“
Druhý deň sme mali skorý budíček. ,,Niekde pri okraji lúky je zranený človek!“ to bola prvá informácia, ktorú som dokázal ešte v polospánku vnímať.
Teplo sa obliecť, vysielačky, sekera, lano, lekárnička... Záchranná akcia sa začína. Jednoduchá úloha sa komplikuje... Lúk je tu niekoľko a keď máme zahrnúť aj okraje lesa, tak sa územie zas len zväčšuje. A tam niekde mrzne človek...
Hľadáme len sotva pol hodiny, no zdá sa to ako celá večnosť. Do ticha sa občas ozýva vysielačka. Slová nerozumieť... Všade len stromy a sneh. A práve vďaka stopám v snehu sme boli nakoniec úspešní. Ešte sme nevyhrali... Od vyčerpaného chlapa, ktorého sme našli so zranenou nohou sa dozvedáme o jeho kamarátovi. Teraz však už vieme smer. Nemôže byť ďaleko...
Za niekoľko minút už máme aj druhého. Muž leží na zemi. Oči má zavreté a je celý biely. ,,Je v bezvedomí,“ oznamujú nám, tí čo ho našli. Musíme konať rýchlo. Drevo, povraz, troška fantázie... a nosidlá sú na svete. ,,Raz, dva, tri!“ zdvíhame a robíme prvé kroky. Po niekoľkých metroch prestávka. Výmena miest. Kontrola dýchania. A znova: ,,Raz, dva, tri!“... Rýchlejšie... Nosidlá sa v ruke šmýkajú. Cesta sa mení na zrkadlo. Sme vyčerpaní a únava sa zväčšuje každým krokom. Posledné metre...
Sme už pri chate, ale je to len zdanlivá výhra. Oznamujú nám, že muž zomrel pred štyrmi minútami. Vtedy nám vypršal čas na záchranu. Prehrali sme boj s časom.
,,Kde sa stala chyba?“ Túto otázku sme rozoberali už vnútri pri horúcom čaji. Na vine nebol nikto, ale pritom sme boli všetci. Naša spolupráca nie je ešte taká, aká by mala byť. Potrebujeme sa lepšie spoznať a nabrať skúsenosti. Tak poďme na to!
Postupne ako plynulo školenie sme prišli na to, aké sú naše prednosti a nedostatky. Školitelia nám ukázali ako sa vyhnúť chybám, ktoré robíme, ako riešiť konflikty, aké je dôležité vedieť rozprávať a ešte dôležitejšie vedieť počúvať a ako treba urobiť dokonalú dramaturgiu, ktorú aj tak počas akcie treba zmeniť : ) Pri tom všetkom sme stihli napísať domov listy ( mimochodom mojej mame ešte stále neprišiel. To asi kvôli tej cenzúre : ), utekať pred bandou zlodejov a zistiť, že plávať sa nemusí vždy len vo vode : ) Vy ste nám ukázali cestu. Je len na nás vybrať sa po nej a vytrvalo kráčať až do konca.
Cesta. Možno pre niekoho len asfalt na zemi, pre iných vyšľapaný chodníček, no pre nás cesta znamená určite viac. Výzvu, očakávanie, spoluprácu... Nie je to už len pár písmen na papieri. Úsmevy, priateľstvo, zážitky...
Pre každého je cesta iná, máme však spoločný cieľ.
Števo
Pozn.: Števo píše o druhej časti školenia inštruktorov MO Plusko. Viac fotiek môžete nájsť TU .
