Lipsko je krásne mesto, plné zelene, parkov, starých budov, ktoré sa postupne rekonštruujú, aby v nich napríklad mohli žiť ľudia. Nemci sú veľmi ekologický a veľmi si vážia nie len prírodu, ale aj, ako som sa mohla sama presvedčiť, svoje kultúrne dedičstvo. Prekrásne staré síce často napoly schátrané domy (ktoré by u nás boli dávno zvalené, pretože radšej zainvestujeme do hnusnej drahej multifunkčnej budovy pre 700 ďalších úradníkov) sa pomaly opravujú a spolu so zeleňou a príjemným životným tempom vytvárajú harmonické prostredie, kde sa ľudia zdržujú dlhodobo a veľmi radi.
Mesto je veľké ako Bratislava, no svojim charakterom pripomína milé malomesto s veľkými možnosťami sa kultúrne a subkultúrne vyžiť. Treba mať len trochu peňazí, alebo vlastne mať len chuť spoznávať nové veci a nebyť leniví (ako napríklad ja).
Leipzig, teda Lipsko, je plný/plné eko-ľudí na bicykloch, spokojných rodiniek s deťmi a študentov. Tiež tam žije veľa prisťahovalcov z celého sveta. Lipsko je pomerne lacné, ceny sú tu asi ako v Bratislave.
Ako dobrovoľníčka som mala bývanie zdarma, mesačne 105 euro vreckové a 205 euro na stravu. To je skoro 10 000 Sk čistého. Keď človek nie je priveľmi náročný, môže si s touto sumou celkom príjemne slobodne žiť a popritom sledovať život naokolo a priúčať sa novým veciam.
Ja som sa naučila mnoho. Ani som netušila, že rok strávený v zahraničí môže byť taký skvelý. Napríklad som sa zdokonalila v triedení odpadu, tak ako ho triedia Nemci, asi do piatich kategórií. Zlepšila som sa samozrejme nie len v Nemčine, ale som si celkom slušne oprášila aj angličtinu. To vďaka mojim početným spolubývajúcim – dobrovoľníkom, ktorí po nemecky moc nevedeli.
Prvýkrát vo svojom živote som videla žirafy (v ZOO), perfektné zvieratá.
Naučila som sa povedať „na zdravie“ a celkom slušne nadávať vo viacerých európskych jazykoch. Znie to možno zvláštne, ale definitíve som v sebe znovu objavila hravosť dieťaťa. Spoznala som strašne veľa zaujímavých ľudí z rôznych kultúr, boli to tiež prevažne dobrovoľníci.
Zaujímavé boli naše semináre, teda školenia pre dobrovoľníkov. Osobne to považujem za niečo úžasné. Boli sme skupina asi 20-tich ľudí z celej Európy. Hovorili sme o našich projektoch, čo nám viac priblížilo prácu nemeckých neziskoviek v rôznych oblastiach ich pôsobnosti. Hrali sme tiež rôzne hry, prostredníctvom ktorých sme sa mali lepšie spoznať, nadobudnúť pocit spolupatričnosti a dákej európskej jednoty. Nech to znie akokoľvek divne, naozaj sa nám to podarilo a bol to pre mňa neuveriteľne pozitívny a tiež veľmi emotívny zážitok. Zistila som taktiež, že napríklad Rusi sú úplne super a Francúzi vôbec nepoznajú Angeliku (neuveriteľné). Okrem týchto závažných zistení som sa dozvedela veľa zaujímavostí o Európšťanoch (asi sa tak nevoláme, ale rozumieš, či?) a našla si veľa priateľov odvšadiaľ, takže ich pravdepodobne niekoľko navštívim. Minimálne jedného dňa poletím do Moskvy.
Môj projekt bol OK. Pracovala som prevažne s deťmi a mládežou, od roboty sme sa pretrhnúť nemuseli, no predsa som sa od Nemcov čo to priučila. Napríklad naplánovať niečo až do úplného detailu. Zistila som, že keď si človek niečo skutočne dobre zorganizuje a skutočne sa na danú vec dobre pripraví, čaká ho s veľkou pravdepodobnosťou veľmi úspešný výsledok. Ja som takto zorganizovala workshop batikovania pre deti. Pomáhala som pri príprave a realizácií jedného farebného interkultúrneho podujatia tiež pre deti. Zúčastňovala som sa na rôznych kreatívnych projektov v jednej alternatívnej škole.
Bavilo ma rozprávať sa s ľuďmi v iných jazykoch. Je to fajn, keď si človek uvedomí, že vie komunikovať s niekým, kto vôbec nepozná jeho rodnú reč.
Každý utorok sme organizovali tzv. Sprachenabendy - podujatia, kde sa zúčastnení len tak neformálne pri pive rozprávali cudzími jazykmi, napr. po anglicky, francúzky, španielsky... V rámci tohto podujatia som sa viac snažila spropagovať aj Slovensko, hoci som bola na konci trošku sklamaná neveľkým záujmom o moju vlasť. Minimálne vedeli názov hlavného mesta :)
Na druhej strane, dosť otravné bolo sedenie v kancelárií a prepájanie telefonátov a ich preberanie. Vtedy som si zdokonaľovala Nemčinu a to s náhodne okoloidúcimi nemeckými native-speakrami.
Mala som naozaj veľa voľného času a tiež veľa kamarátov v podobnej situácii, takže sme chodili na výlety. Niekoľkokrát som navštívila neuveriteľný Berlín a tiež iné mestá Nemecka.
Moja najobľúbenejšia spolubývajúca Henar ma zobrala na týždeň k nim do Barcelony, no a ja som ju na oplátku zobrala k nám do Zlatník (obidve sme prežili menší kultúrny šok).
Dobrovoľníctvo nie je podľa mňa len o tom, že sa od samej dobroty ideme pretrhnúť, obetovať sa pre blaho trpiacich. Je to o tom, dať ľuďom kúsok svojej energie, naučiť sa nové veci, popritom spoznať lepšie samého seba a svet v ktorom sa pohybujeme. Prispieť spoločnosti niečím pozitívnym a obohatiť tým nie len svoje okolie ale aj seba.
Takže si to vyskúšajte na vlastnej koži. Určite o ňu neprídete, pretože budete poistení. :)
Hela
Pozn.: Hela bola na projekte v rámci Európskej dobrovoľníckej služby Programu Mládež v akcii. Viac o EDS si môžete po anglicky prečítať napr. TU .
