Som teraz šťastná? Áno! Myšlienky krúžia nad otázkou, na ktorú som odpovedala v rôznych formách posledné hodiny. Viem byť slobodná? Jasné, že viem! Môžem ísť kedy chcem, kam chcem, môžem robiť, čokoľvek si zmyslím. Veď som už veľká!
Aktuálne... nemôžem. Musím ísť pripravovať večerný program, ktorý prinesie ďalšie otázky o slobode aj ostatným ľuďom. Budú sa môcť zamyslieť nad tou svojou. Možno objavia nepoznané, možno sa dotknú svojej klietky, ktorá sa len ťažko otvára. Snáď si ju aspoň priznajú, skúsia ohmatať jej hrúbku, zamyslieť sa, kde sú od nej kľúče. Možno sa odhodlajú zabúchať na ňu a budú sklamaní, keď nikto neodpovie. Tak ako ja niekedy - búcham a počujem len ozvenu. Inak ticho.
Ale to je tá odpoveď. Naše vlastné búchanie je odpoveď. Práve to je ten zvuk, ktorý je podstatný a rozhodujúci. Nik iný tam nie je. V našej klietke sme sami a náš dojem, že je tam s nami niekto ďalší, je mylný. To my sami sa musíme rozhodnúť, že z nej chceme von, my musíme nájsť kľúč, zdvihnúť ťažkú ruku a odomknúť si do sveta nástrah.
Sloboda je neuveriteľne osviežujúca, krásna, lákavá. Ale aj plná neistoty a výziev k rozhodnutiam. Kto je schopný neustále rozhodovať o svojom živote? A hlavne, kto je ochotný niesť bremeno nesprávnych rozhodnutí? Pár ľudí áno. Tí si užívajú slobodu, znášajú jej následky a pamäť. A tí, ktorí sa boja riskovať, ostávajú „doma“. Podriaďujú sa pravidlám, konvenciám, názoru ostatných. Je tu však krásne bezpečne, teplo a istota istoty.
Tak čo teda? Otočiť kľúčikom? Skúsiť niečo nové? Riskovať, že spoznám vlastné limity? Riskovať, že sa rozbehnem, ale možno narazím?
V tomto to vidím ako Paulo Coehlo: „Myslíte si, že je dobrodružstvo nebezpečné? Skúste rutinu, tá je smrtiaca.“
Viera Pyra Mojzešová
