Táto bola špeciálna. Bol to inštruktorák – kurz nádejných inštruktorov Pluska,prvá časť z troch. Už len to, že ma niekto tituloval ako nádejnú inštruktorku, mi príjemne zahrialo kdesi pri srdiečku. Batoh bol pobalený, mohlo sa ísť.
Už v autobuse mi bolo jasné, že títo ľudia, to bude pekná zmeska. Ďalší nádejníinštruktori. Keď si na momenty z tábora spomínam takto spätne, tak sme si boli faktblízki. Boli sme spolu pár dní, ale vznikli tam tak milé priateľstvá. Najlepšie na tom všetkom je, že vieme, že sa v tejto zostave stretneme a ešte lepšie, že v nej budeme niečo vytvárať.
Hlavnou myšlienkou prvej časti inštruktoráku je, že „starí“ dajú „novým“ možnosť užiť si naplno pripravený program. Tak nám tú možnosť dali. Pohľad na ľudskétrosky, ktoré prišli do Bratislavy, stál za to. Ja som potrebovala asi 3 dni na to aby som začala opäť normálne fungovať. Program zahŕňal pestré spektrum aktivít. Od bláznivých behačiek („Ktovie koľko ešte kôl do konca, tú úlohu už skoro máme“), cez kreatívne aktivity („Prečo je ten pás červený, mal byť zelený!...Kto to maľoval?“) až po psychologické hry („Ešte jedno slovo chlapče a uvidíš!“). Celé to bolo premiešané trochou teórie a dobre mierenými radami.
Nechápala som ako to robili tí „starí“, ale celý čas sa nám niekto venoval. Stále nás ktosi niekam posielal a ťahal, vysvetľoval, čosi od nás chcel...A vôbec, keď už som tajne dúfala, že uprostred noci nám už dajú spať (alebo čo), tak už zas sme niekam mali ísť robiť niečo („Stretneme sa za 5 minút v behavom“).
Milovala som ich za to!
K tomu nás ešte neuveriteľne kŕmili a ešte sa starali aby nám bolo dobre a aby sme sa dobre cítili. Čo viac človeku treba? Moja obrovská vďaka smeruje aj k „novým“. My, šťastné obete, sme držali spolu. Podporovali sme jeden druhého, keď šlo do tuhého (spomínam si na Terezku a vozík), tešili sa ako malé deti, kričali, keď bolo niečo super, spolu mlčali, keď to bolo potrebné a hovorili sme o veciach dôležitých i nedôležitých. Najmä po nociach.
Som z tých ľudí, ktorých ubíja prípadný nedostatok dobrodružstva v živote. Mámskvelé pohodlné kreslo v obývačke... ale keď je predo mnou skala, ktorú treba zliezť, les v ktorom je potrebné niečo nájsť, úloha, ktorú treba pokoriť a pritom dať všetko zo seba – to sú momenty, kedy žijem každou svojou bunkou. Preto Plusko.
Zdenka Podhorská
Pozn.: Zdenka píše o prvej časti zážitkového školenia nových inštruktorov Pluska. Viac foto nájdete aj tu .
