Áno, pôsobilo to presne ako keby vás zahalila hmla. Teraz sme si už nevideli do tvárí a netušili sme, kto je tá osoba vedľa, zhlboka dýchajúca, plná neistoty z toho, čo ju čaká. Vyšli sme po točitom schodisku hore na dvor. Inštrukcie boli jasné; choďte za bielym svetlom, vyhýbajte sa červenému a pozorne počúvajte hudbu. Tá vám ukáže cestu, na konci ktorej je pripravený vrtuľník, ktorý vás odvezie do bezpečia. Musíte ísť sami. Časový limit je dvadsať minút. Jednoduché.
Rozbehol som sa rýchlosťou, ktorá ma zaskočila, keďže som mal na očiach igelitové vrecúško a prostredie, v ktorom som sa pohyboval, bolo pre mňa úplne neznáme. Vôbec som nemal strach. Dôveroval som inštruktorom a vedel som, že by nás neposlali behať po nepreskúmanom teréne. Adrenalín mi prudko stúpol v momente, keď som začul ten nepríjemný, chrapľavý zvuk a zbadal červené svetlo. A to aj napriek tomu, že som vedel, že je to len jeden z inštruktorov s čelovkou pripnutou na hlave. Prudko som sa otočil a v tom som zbadal bielu žiaru, ktorá mi dodala nádej.
Rozbehol som sa a každú chvíľu som sa obzeral za seba, dúfajúc, že červené svetlo zmizlo. Po chvíli som zastal a započúval som sa. Bolo ticho, zvláštne ticho. Nepočul som dokonca ani vzrušené hlasy ostatných, hmlou zahalených spoločníkov. Predo mnou však jasne svietilo biele svetlo a ja som neváhal a nasledoval ho. Kráčal som asi tri minúty, keď zrazu zhaslo.
Poobzeral som sa navôkol.
Predpokladal som, že stojím na vrchole nejakého kopca, pretože vietor naberal rýchlosť a vysoká tráva ma začala hrýzť. V diaľke, tak som sa aspoň domnieval, sa črtalo ďalšie biele svetlo. Počas namáhavej cesty za ním som sa párkrát potkol a takmer spadol a raz som bol dokonca nútený preliezť cez akýsi starý plot. Vtedy mi to začalo pripadať skutočne podozrivé. Všade ticho, žiadna hudba, ktorá by mi ukázala smer a hra trvala pridlho. Mohla prejsť aj pol hodina.
No stále mi to nedalo, podozrieval som inštruktorov, že je to určitý spôsob ako testujú našu odvahu a chcú vedieť ako ďaleko sme schopní zájsť. A teraz to nemyslím doslovne. Možno chceli vedieť či sme schopní prekonať strach v podobe hmly, ktorá môže byť rozohnaná jediným pohybom ruky. Pociťoval som vnútorný boj. Dám si dolu vrecúško a zistím, čo sa stalo? Nechám si ho na hlave a dokážem ostatným, že viem bojovať až do konca?
Zrazu som začul hlasy. Zúfalé hlasy, ktoré opakovali jedno slovo a ja som ho nevedel rozoznať. Hlasy stále silneli a ja som si uvedomil, že to slovo bolo moje meno. Neváhal som a spýtal som sa: „Môžem si už dať ten sáčok dole?“
Absurdné!
Môže byť túžba po prekonaní samého seba taká silná?
Môže. Nech tento príbeh znie akokoľvek nepravdivo, skutočne sa stal. To, že ostatní boli nahnevaní a vystrašení, no zároveň šťastní že sa mi nič nestalo, bolo pre mňa zvláštne, pretože som mal pocit, že sú tam stále so mnou a nič sa mi stať nemôže. Bolo zvláštne aj uvedomiť si, že som behal pol hodiny sám po kopcoch s vrecúškom na hlave, v presvedčení, že nasledujem biele svetlo čelovky, ktoré ma malo zaviesť do bezpečia, no v skutočnosti to bol Mesiac.
Uvedomil som si však aj niečo iné. Niečo, čo ma skutočne posunulo dopredu. I keď táto hra bola o prekonávaní strachu a samého seba, ja som sa naučil, že nesmiem robiť všetko s viac ako stopercentným nasadením, s cieľom presvedčiť ostatných, že na to mám. Stačí, keď si to uvedomím sám.
Miňo Jurík
