Na Plusko akciách prežívajú naši účastníci kopec fyzických aj psychických výziev – jedna aktivita je pre niekoho nervydrásajúca, cestou do neznáma, pre iného je to šanca na pozorovanie už známeho, pre ďalšieho úplná pohoda. Pri aktivite sa každému otvárajú vlastné príbehy a interakcie. Všetko je subjektívne... väčšinou ja, ja, len ja. A to je úplne v poriadku, lebo kto je pre nás v živote najdôležitejší? Predsa my sami.
Žijeme vo svojej bubline a skrz ňu sa pozeráme na svet.
Ale potom si po veľkej výzve, alebo náročnej aktivite spolu sadneme a pozrieme sa na ňu spätne. Čo kto prežil, ako to vnímal, čo v danej aktivite našiel. Poukladáme jednotlivé bubliny vedľa seba a keď im dáme dostatočné množstvo energie, začnú praskať. Keď ľudia zdieľajú svoje pocity z tej istej situácie, svet naberá nové farby a stáva sa reálnejším. Identická situácia má množstvo odleskov a ľudia v nej nachádzajú neuveriteľné množstvo prepojení so sebou samým a objavujú vzorce v tom, čo len pred chvíľou prežili.
Táto ideálna situácia má však dve podmienky:
1. Musíme byť schopní a ochotní odhaliť skupinke ľudí to, čo cítime.
To sa dnes veľmi nenosí a keď tak to musí mať formu postu alebo tweetu. Povedať niekomu (nieto ešte skupinke), čo ma robí šťastnou, čo mi ubližuje, čo vo mne vyvoláva ťažké spomienky alebo ma motivuje, je ťažké. Na druhej strane, to výrazne posilňuje vzťahy a zlepšuje podmienky pre
2. Otvorenosť ľudí pre iné názory a ochota počúvať.
Pri týchto dvoch splnených podmienkach je po silnom zážitku ideálna pôda pre praskanie bublín, ich spájanie aspoň na malú chvíľku a neuveriteľné porozumenie medzi ľuďmi.
Takáto jedinečná situácia nenastáva často a je veľkým umením vytvoriť počas niekoľkých dní akcie dôveru medzi cudzími ľuďmi, motivovať ich k silnému prežívaniu a otvoreniu sa iným. Preto akcie nestaviame len na samotných zážitkoch, ale aj na spätnom pohľade na ne. To, čo sme prežili (krásne či ťažké) je oveľa užitočnejšie, keď si z toho vieme niečo zobrať do života. Čo do toho dáš, to si z toho odnesieš.
Viera Pyra Mojzešová
