O jacuzzi v Čutkovskom potoku, sem-tam spojenom s nie celkom dobrovoľnou show pre náhodných okoloidúcich turistov, ani nehovoriac :). A to som ešte nepovedala, že sa na miesto musíte dopraviť statočne po vlastných. Áno, cez kopce a s narvatým batohom. A potom, keď si spokojne vydýchnete, že ste to nejakým zázrakom prežili, sa zrazu pristihnete behať tri hodiny do kolečka, pričom spoločnosť vám robí pneumatika, prípadne fľaše s vodou. A ak ste naozaj boli dobrí a mali ste šťastie, ujde sa vám aj odmena v podobe umývania ešusov po celom osadenstve. :)
Pri líčení týchto (častokrát šibnutých) dobrodružstiev má drvivá väčšina (tých zvyšných pár kusov aktívne nahováram na účasť) poslucháčov v očiach smrť a ja znovu a znovu dookolavysvetľujem, že nie, nebola som tam nasilu a nebol to dokonca ani pracovný tábor a ani stretnutie sekty. No najkrajšou vecou je aj tak ten úsmev, ktorý sa mi vždy trvale zahniezdi na tvári a po každom prerozprávanom zážitku zo mňa kypí koncentrovaná nefalšovaná radosť.
No len sa priznajte, kto by nechcel zažiť mierne psychedelicke Vianoce v auguste o tretej ráno, bez toho aby si niečo šľahol? ;) Po rannom overení, že nie som cvok, sa zapísali do zoznamu s názvom NaTotoNikdyVŽivoteNezabudem.
Ani jedna plusácka akcia nie je pre mňa ľahká. Ešte teraz, takmer presne mesiac po Dreamworks-e , sediac si v prítmí mojej izby a napchávajúc sa večerou, si niesom istá, či je touž všetko spracované a uložené do pomyselnej krabičky v mozgu, kde si hromadím šťastnéspomienky.
Tentokrát sme išli ešte viac do hĺbky, do takej tej osobnej a sčasti aj vyčerpávajúcej.Nie je úplne jednoduché z tej hĺbky vydolovať na svetlo sveta naše sny, predstavy, ciele. Čo mi možno najviac utkvelo v pamäti je večer, keď sme všetci tridsiati sedeli jeden vedľa druhého v kruhu, osvetlení len lenivo horiacimi lampášmi. Spomínam si na výrazy na tvárach,keď sme tam boli. Všadeprítomná zadumanosť.. Okamih, keď nikto nie je celkom prítomný duchom. A pritom úloha celkom jednoduchá... Podeliť sa o to, čo chceme v živote dosiahnuť. V podstate dať ostatným v skupine niečo zo seba. Pre mnohých bez problému, ale zároveň viem, že boli aj takí, ktorí mali obavu o tom hovoriť nahlas. Vrátane mňa.
Plusko ma učí dôverovať iným. Učí ma, že aj JA , so všetkými mojimi defektami v povahe acharaktere, sa viem „hecnúť“. Učí ma spolupracovať, tomu, že pocity sú fajn a pravdepodobnema nezabijú. Priala by som, ako samej sebe, tak aj všetkým ostatným, aby sa im toto jedného dňapodarilo premietnuť aj do ,,bežného“ života, do tej častokrát fádnej a sivej reality, z ktorej sa tak snažíme dostať.
To, že dokážem mlieť o Plusku celé hodiny (na veľkú radosť všetkých v dosluchu:)) je výsledkompozitívnych zmien vo mne. Či to vidia aj ostatní, netuším. Viem však, že sa budem vracať stále.
Pre radosť.
Pre inšipiráciu.
Pre pocit, že žijem naplno.
Zebra
