Začal som rozoznávať rastliny a stromy, ktoré sa od seba odlišovali. Niektoré z nich boli zvláštne pomaľované červenými farbami. Tieto úkazy podnietili moju zvedavosť a preto som sa rozhodol ich nasledovať. Kráčal som veľmi dlhý čas dolinami aj horami, živil som sa zvláštnymi fialovými bobuľami. Sem-tam sa mi naskytol nádherný výhľad na ostatné vrchy a okolie, ktoré bolo neopísateľne krásne. Po troch vyčerpávajúcich dňoch a spánku pod hviezdami som prišiel na miesto, ktoré ma očarilo svojou mystickosťou.
Predo mnou stál čierny tunel, do ktorého som opatrne vkročil. Po pár krokoch som zbadal svetlo a ocitol som sa na „mieste“. Na „mieste“ som našiel viaceré živočíšne druhy, s ktorými som sa snažil zoznámiť. Po mojej ľavej strane som sa dal do reči s veveričkou s hemafíliou, z druhej strany mi mávala šikmooká veverička a predo mňa sa postavil netopier s boreliózou. Na to, aby som mohol ostať na tomto zaujímavom mieste, musel som si osvojiť viaceré rituály, zvyklosti a piesne týchto bytostí.
Po tom, ako som sa s nimi zžil, začal som sa v nich zlepšovať. Moja komunikácia s týmito bytosťami, ktoré má zároveň fascinovali spočívala v malých hrách. Medzi prvými bolo viazanie kravaty či prenášanie mince. Občas som musel chodiť po rukách, či vytvárať rôzne súsošia. Niekedy sa mi stalo, že som zabudol dýchať, avšak tieto zvieratká sa o mňa vždy postarali. Môj pobyt medzi týmito bytosťami bol založený na jednoduchých hrách, ktorá ma vždy dokázali zaujať. Niektoré boli menšie, iné zasa väčšie. Spomínam si na tie najlepšie, medzi ktoré určite patrila hra na Partizánov, Enviro, Človeče alebo Lov na mamutov. Pri hre na Enviro som začal spoznávať faunu a flóru. Pred prichádzajúcou katastrofou som musel dlho utekať do úkrytu cez prekážky. Nakoniec som to zvládol, no narazil som na zákerné osoby, ktoré s pokrikom „Partisanken lieben“ ohrozovali moje životne dôležité zdroje. A tak keď mi tma zahalila tvár, vydal som sa tieto zdroje získať späť. Boli dobre zabezpečené, no aj tak som bol vždy o krok pred nimi. Začali ma prenasledovať, ale nanešťastie havarovali. Ja som sa im však rozhodol pomôcť a zachrániť ich ako som najlepšie vedel. Po čase sa mi zásoby potravín začali zmenšovať a hlad zväčšovať. Bol som preto prinútený loviť v okolí. Okolitý terén bol na moje počudovanie celkom neprehľadný a tak som doobedia trávil jeho skultúrňovaním. Či už to bolo tou zvláštnou nocou, alebo hviezdami, prisnil sa mi sen. Možno to bolo iným rozmerom toho miesta, alebo výbornou stravou, tento sen mi odhalil časť môjho vnútra, ktorú som doposiaľ nepoznal. A tak hranica medzi víziou a reálnym životom bola zmazaná.
Neostal som však nečinný a domorodým bytostiam som pomohol v boji so zelenými mužíkmi a žienkami. Počas môjho pobytu medzi týmito tvormi som zažil veľa neopakovateľných vecí, a preto skôr ako opustím toto miesto, chcem ešte spoznať jeho okolie. Preto sa vydávam sledovať rovnakú červenú farbu, ktorá ma priviedla sem. Počas tejto prechádzky spisujem všetky svoje dojmy, zbieram nájdené predmety, ktoré sú súčasťou tohto miesta a dôkazom o živote na tejto planéte. Práve sa vydávam tam, kde som trávil posledné dni, zažiť posledný „Iný rozmer“ s bytosťami, ktoré mi prirástli k srdcu.
zdroj: účastníci tábora Iný rozmer
dala dokopy: zuzka
Fotky z tábora si môžete pozrieť TU .
