Dážď
Tak krásne pršíš..tak tíško sa spúšťaš na zem.
Dopadneš s tichým cinknutím a vábnou nehou sršíš.
Objímaš a zahaľuješ svoju lásku jemným dotykom
a pôvabne pohládzaš jej telo letmým bozkom.
Tak súzvučne tak nežne tancujete v jednom rytme citov,
tak nežných a tak krehkých ako sklo na porcelánovej bábike.
Umierate a znova ožívate v búrke nenaplnených a spaľujúcich vášní,
kde potrebujete jeden druhého ako anjeli hrdlo plné piesní.
Aj keď ste ako oheň a voda.. ako mesiac a slnko tak vzdialení,
tak nahí a bezbranní, ten súzvuk vašich tiel je tak sladko lahodný.
Je však čas...keď kvapka umiera v zemi, rodí sa niečo nové ..a krehké,
ktoré s jemnosťou pierka anjela stúpa domov do nebeského neba...
Život nikdy nečaká a zázraky sa deju každú chvíľu,
niekedy sú chvíle krátke a záleží len na malých okamihoch,
či sa niečo nové narodí alebo opäť zomrie...
Čas je pán neúprosný a ty ideš ďalej,
stúpaš s ľahkosťou vánku až kým nezabudneš v krátkom spánku
a znova padáš z mračien búrok túžob a citov
Rozprestrieš krídla a padáš......tak krásne pršíš dážď ....
