Po prvých dotykoch vnímania sveta nevidiacich s prepletajúcou realitou „väčšinovej spoločnosti" som sa ocitla uprostred snehovej gule zlepenej z nespočetných myšlienok odhaľujúcich priepasť v ľudskom vnímaní okolitého sveta. Teraz len počkať na teplý jarný vánok, ktorý uvoľní snehovú stenu z môjho tela... Rok ubehol ako voda a ja sa opäť stávam svedkom, dokonca priamym účastníkom nezvyčajnej akcie.
"I have a dream"... kto z nás si aspoň jeden krát v živote povedal túto vetu? Sny, týžby, očakávania... Úprimne, po čom túžime? Po pokoji v duši, po novej kuchyni či lepšom šéfovi?! Počula som vysloviť túto vetu tridsiatimi deťmi z Internátnej školy pre slabozraké a nevidiace deti na Svrčej ulici v Bratislave a začala som sa cítiť trochu divne až zahanbene. Spomenula som si na slová, ktoré povedali a ešte povedia mnohé mamičky "niet nad rozžiarené detské očičká". Nejde mi o sarkazmus či vyvolanie ľútosti nad neľahkým osudom nevidiacich. Ide mi skôr o zistenie, ako rozžiariť oči nevidiacim deťom?!
Príbeh busty „Adela Nefertiti“ pokračuje ďalej. Tentoraz na podporu dobrej veci! Je mi potešením predstaviť vám novovzniknutú neziskovú organizáciu Trnka, ktorej hlavnou náplňou je kultúrna inklúzia slabozrakých a nevidiacich ľudí na všetkých frontoch spoločenského (spoločného) života našej spoločnosti. Ďakujeme Adele Banášovej za prejavenú dôveru!
Pred niekoľkými týždňami som vám predložila svoje pocity zo stretnutia s Nefertiti. Dnes sa vracia opäť. Tentoraz vám odhalím, kto sa skrýva za tajomnou "maskou" a prečo vôbec takáto maska vznikla. Vďaka odhodlaniu a vnútornému presvedčeniu človeka, ktorý pozerá do sveta tmy už niekoľko rokov, vznikol jeden krásny, a podotýkam reálny, príbeh s vynikajúcou myšlienkou!
