Po rýchlych raňajkách som išla nájsť niekoho, komu by sa zišla moja pomoc. Nakukla som do miestnosti, ktorá nám zatiaľ slúžila ako sklad. Našla som tam nahromadené množstvo papierov a novín. Spoza jednej kopy som uvidela strýkov chrbát.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa vyľakaného strýka, ktorý netušil, že niekto stojí za ním.
„Heidy,“ zabľabotal, „nabudúce aspoň zakašli, nech viem, že si tu.“
„Prepáč, nechcela som... Ja len hľadám niekoho, kto potrebuje pomoc. Ak chceš, pomôžem ti s niečím.“
Strýko sa na chvíľu zamyslel a potom prikývol. „Môžeš mi pomôcť trocha vyprázdniť tento priestor. Mám pocit, že začína byť preplnený kadejakými novinami a nepotrebným papierom. Viaceré z nich sú mi už na nič. Aspoň nám poslúžia ako palivo, keď nám bude zima. Tie noviny s novším dátumom ešte nevyhadzuj. Možno si ich niekto bude chcieť prečítať. Keď to budeš mať hotové, odnesieme ich do mojej izby a zvyšok do knižnice.“
Rozhliadla som sa po miestnosti a vzdychla som. Všade okolo ležali noviny, plagáty, výpisky a množstvo iných dokumentov. Vedela som, že pán Miller doručuje dennú tlač pre Henryho, ale nenapadlo mi, že sa ich tu nahromadila taká kopa.
Henry čerpal informácie z mnohých zdrojov. Po včerajšom rozhovore som si bola istá, že to nebude iba denná tlač. Tu som však našla najmä týždenník Parole der woche, vydávaný nacistickou stranou, ktorá v ňom uvádzala aktuálne udalosti týkajúce sa vojny, týždenník Das Reich a denník Der Angriff. Vydával ich Joseph Goebbels vysoký hitlerovský hodnostár. Okrem toho sa tam nachádzal aj Arbeitertum, ktorý tiež vydávala nacistická strana a bol určený pre pracujúcu triedu. Ďalšie sa volali Das Schwarze Korps*, ktorých cieľovou skupinou bol takzvaný Ochranný oddiel nacistov. Vychádzali vždy v stredu a rozdávali ich zdarma. Každý člen SS bol povinný si ich prečítať. Tým, že takmer všetky noviny vydávali nacisti, sa nedalo očakávať, že informácie v nich budú objektívne. Po chvíli som zistila, že strýko Henry už stihol takmer všetky noviny usporiadať. Zostala tam už len kopa asi tak spred dvoch-troch týždňov. Začala som si čítať nadpisy jednotlivých článkov. Jeden z nich bol z 13. novembra 1941 Nemecká ponorka U 81 potopila pri Gibraltári britskú lietadlovú loď Ark Royal. Ďalší z 21. novembra 1941 Nemecké jednotky dobyli Rostov na Done, 2. decembra 1941 Útvary nemeckej armády prenikli na predmestie Moskvy...
Bŕŕŕŕ, striaslo ma pri pomyslení na to, ako ríšske vojská tyranizujú jednu krajinu za druhou. Zároveň som pocítila aj hlboký smútok. Stále som nemohla uveriť tomu, čo sa tu deje. Celý svoj doterajší život som prežila v domnienke, že táto krajina, ktorá mi bola vždy domovom, mojim bezpečným prístavom, je plná srdečných a mierumilovných ľudí. Prežila som tu pekné detstvo, ktoré sa začalo meniť po smrti našich rodičov. Zrazu sme spolu s Maxom skočili do skutočného života. Do života, ktorý som si predstavovala úplne inak. Sme ako zvieratá, na ktoré poľujú zlí poľovníci.
Práve som si chystala prečítať článok z 11. decembra, o tom ako Adolf Hitler na zasadnutí ríšskeho snemu zverejnil vyhlásenie vojny Spojeným štátom, keď mi ruka nahmatala akýsi tvrdý obal. Zaujalo ma to, pretože to neboli noviny, ale akási kniha. Sprvu som si myslela, že sa sem omylom zapatrošila. Keď som si ju však lepšie pozrela, zistila som, že je neobvykle hrubá a na jej červenom, ošúchanom obale sa okrem akýchsi troch vlnoviek, nič nenachádzalo. Žiaden nadpis. Ani čiarka. Keď som ju otvorila, našla som v nej množstvo výstrižkov z novín a taktiež ručne písané poznámky. Nebola to teda žiadna kniha, ale poznámkový zošit, či denník. Rukopis som však nepoznala. Začala som v ňom vzrušene listovať, akoby som tušila, že v ňom nájdem čosi zaujímavé.
Nachádzalo sa v ňom aj policajné nariadenie zo dňa 1. septembra 1941. Bolo mi dôverne známe. Bolo rovnaké ako to, čo ležalo v deň nášho úteku na jedálenskom stole. To prekliate policajné nariadenie o označení Židov. Opäť ma striaslo. Rýchlo som zahnala skľučujúcu spomienku a listovala ďalej. Začala som sa sústrediť na ručne písané poznámky. Zaujal ma nadpis Nacistické plány. Pod ním sa nachádzalo viacero bodov a pod každým množstvo poznámok Boli zväčša písané odrážkami. Sadla som si a začala čítať. Prvý bod sa volal Program nútenej sterilizácie.
Ten nadpis mi vyrazil dych. Bola som šokovaná, ale zároveň zvedavá. Čítala som teda ďalej.
„- Na účely rasovej hygieny národa bol v júni 1933 predložený návrh zákona o sterilizácii. Osoby, ktoré boli úradmi vybraté na sterilizáciu, sú väčšinou pacienti umiestnení v psychiatrických zariadeniach a trpia rôznymi postihnutiami ( schizofrenici, epileptici, osoby s vrodenou slepotou, hluchotou, osoby s telesnými deformáciami, dediční alkoholici…). Predpokladaný počet osôb: dvestotisíc...“
Pri tomto čísle sa mi zakrútila hlava. Akoby nestačilo, že nacisti poľujú na Židov. Ešte aj chorí sú na zozname odsúdených? Začala som mať podozrenie, že tá tajná vec, čo dostal Henry od pána Millera, je to, čo držím v ruke. Henryho zdrojom informácií sú určite tieto poznámky. Pán Miller sa angažuje v nacistickej strane a predstiera jej vernosť. Všetko, čo sa od nacistov dozvie, si starostlivo zaznamenáva práve do tohto zápisníka. Ten potom prinesie strýkovi, aby si urobil obraz o zverstvách, ktoré sa odohrávajú tajne. Všetko je to ukryté pred zrakmi verejnosti. Nacisti majú na to mnohé dôvody. Jedným je určite aj panika, ktorá by nastala medzi židovským obyvateľstvom. Nevedomí, hlúpi ľudkovia len tápajú a čakajú, čo sa stane. Pošepkávalo sa toho už veľa, ale každý pre pokoj duše len mávol rukou, aby sa zbytočne netrýznil klebetami. Zrazu mi to začalo dávať zmysel. Henry neveril a až vďaka pánovi Millerovi pochopil. Neviem však, prečo nám tají pravdu. Zaiste má na to svoje dôvody. Henryho poznám ako lojálneho človeka. Určite nám všetko povie, len zjavne ešte neprišiel ten správny čas.
Spoza dverí som započula akési zvuky. Strhla som sa, lebo som vedela, že sa dvere na izbe môžu každú chvíľu otvoriť a môže do nich vstúpiť Henry. Nechcela som, aby videl, že sa prehŕňam v tajných poznámkach. Chcela som sa však dozvedieť ešte viac. Nižšie bolo uvedené nespočetné množstvo mien. Pri niektorých sa nachádzal buď stručný alebo naopak zdĺhavý popis osoby.
Medzi prvými bol akýsi Dr. Ernst Rudin. Pri jeho mene stálo – psychiater, najvýznamnejší predstaviteľ nacistického sterilizačného programu. Zakladateľ rasovej hygieny, genetik, fanatický nacista...
Ďalším bol Alfred Ploetz – spolupracovník Dr. Ernsta Rudina, spoluzakladateľ rasovej hygieny, biológ, eugenik..
Gerhard Wagner – vysoko vážený nacistický lekár, obhajca sterilizácie, vedúci komisár pre národné zdravie... Potom akýsi profesor na lekárskej univerzite v Berlíne Rudolf Ramm.
Červeným však bola podčiarknutá psychiatrická liečebňa Hartheim spolu s menom riaditeľa Rudolfom Lonauerom. Ani sa mi to nechcelo všetko čítať. Veď som tých ľudí predsa nepoznala. Zarazilo ma, že pri každej osobe bol uvedený dosť podrobný opis a ich súčasné miesto pobytu. Začala sa nado mnou vznášať nepríjemná predtucha. Aby som ju zahnala, ponorila som sa opäť do čítania. Okrem popisov osôb som narazila na informácie o tom, že na univerzitách začali vznikať špeciálne výskumné ústavy dedičnej biológie a rasovej hygieny, tiež kto a akým spôsobom sa do programu zapájal. Pretočila som ďalší, list na ktorom sa nachádzal bod číslo dva Program eutanázie.
Eutanázia? S takým pojmom som sa v živote nestretla. Ďalší program nacistov? Čo to, do pekla, má všetko znamenať. Nechápavo som pokrútila hlavou a zahĺbila som sa do Henryho poznámok. Ďalšie odrážky. Ďalšie fakty, mená a údaje o osobách. Čo ma zaujalo viac bol podnadpis Realizácia zabíjania.
„- Program T4 – snaha o elimináciu geneticky podradných ľudí. Program sústredený najmä na psychiatrických pacientov. T4 je krycí názov pre organizáciu, ktorá slúži na zabíjanie psychicky narušených pacientov.
Sídlo: Berlín, Tiergarten 4 (odtiaľ skratka T4).
- Vraždí sa najmä v strediskách: Hadamar, Brandenburg, Hartheim, Sonnenstein, Grafeneck, Bernburg.
- Techniky používané pri zabíjaní:
- Injekcie (kombinácie: morfium, skopolamín, kurare a kyselina kyanovodíková).
- V Brandenburskom centre bol použitý nový experiment zabíjania pomocou oxidu uhoľnatého. Experiment prevedený v takzvaných plynových komorách (miestnosti s falošnými sprchovými hlavicami pre zmätenie obetí). Plyn bol vpustený cez vodovodné potrubie. Akciu vykonávali dvaja chemici SS. Prvý pokus vykonaný na dvadsiatich obetiach. Akcia úspešná – obete skonali pomerne rýchlo, bez zbytočného „divadla“ (na rozdiel od eutanázie injekciou, po ktorej obete mnohokrát upadli do bezvedomia, smrť neprichádzala okamžite a dávku bolo potrebné opakovať).
- Testovanie zabíjania pomocou výbušnín na psychiatrických pacientoch v Rusku. Málo efektívny spôsob...“
Oči mi behali z riadka na riadok. Cítila som ako mi červenie tvár a na čele mi vystupujú kropaje. Nič mi nedávalo zmysel. Bola som z toho natoľko otrasená, že som nevládala triezvo rozmýšľať. Ale neprestávala som čítať.
„- Prvé hromadné splynovanie dvesto mužov, žien a detí pochádzajúcich z psychiatrickej liečebne Berlin-buch. Na základe nariadenia ríšskeho ministerstva vnútra v rámci programu T4. Vykonané v Brandenburskom vraždiacom centre.“
Ďalej sa spomínalo množstvo inštitútov a takmer všetky sa zaoberali výskumom rasovej čistoty. Pravdepodobne to má spojitosť s tými ohavnosťami, o ktorých sa Henry zmieňoval.
Keď som otočila stranu, našla som mapu. Bola to mapa Európy. Všimla som si nespočetné množstvo červených krúžkov, ktorými boli lemované mestá po celej mape. Najprv som nechápala, prečo sú označené, ale keď som narazila v Poľsku na mesto Lodž (Litzmannstadt), pochopila som. Nad mestom bolo ceruzkou napísané: KL. Nemohlo to znamenať nič iné ako Konzentrationslager! Naivne som predpokladala, že tých táborov je možno päť, ak nie menej, ale táto mapka bola červeňou posiata ako tvár dieťaťa s osýpkami.
Najviac ich bolo na území Poľska. Letmo som si pozrela na mape Tretiu ríšu. Takisto bola posiata červenými krúžkami. Koľko ich len je? Počula som o pracovnom tábore v Dachau blízko Berlína, alebo o pracovnom tábore Buchenwald, ktorý bol zriadený už takmer pred desiatimi rokmi, ale je ich tu omnoho viac. Hadamar, Hannover, Bergen-Belsen, Arnstadt, Leipzig, Ohrdrurf, Mauthausen-Guse, Stutthof, Neuengamme, Ravensbruck, Sachsenhausen....
Pre Boha, veď sú ich desiatky! Opantal ma neskutočný strach. Strach bol každodennou súčasťou nášho bytia. Teraz bol však silnejší. Zvieral hruď a žalúdok. Mala som pocit, že sa zadusím. My všetci sme utekali pred nacistami, ktorý nás chceli strčiť do pracovných táborov ako lacnú pracovnú silu. Sú tie tábory horšie ako život v podzemí? Bez slnka, čerstvého vzduchu alebo vánku vetra? Nikto nevie. A to naháňa strach. Všetko, čo sme počuli, môžu byť len dohady. Správy, ktoré sa šíria medzi ľuďmi, sú častokrát nepresné. To, čo som sa dočítala v zápisníku, mi však vravelo, že to nie je strach o stratu slobody, strach pred ťažkou prácou v pracovných táboroch. Je to niečo iné. Je to strach o holý život!
Môj strach bol však okamihu zahnaný a vystriedaný iným skľučujúcim pocitom. Na chodbe som začula kroky, ktoré sa približovali k dverám, za ktorými som tajne čítala. Srdce sa mi tentokrát rozbúchalo v trochu inom rytme a roztrasené ruky ma prestali poslúchať. Snažila som sa čo najrýchlejšie ukryť zápisník na rovnaké miesto, kde som ho objavila.
Len čo som odtiahla ruky od úkrytu, dvere sa rozleteli a do miestnosti vošiel udychčaný Max.
„Kde si? Zháňame ťa! Potrebujeme, aby si nám pomohla s vrecami, ktoré treba preniesť do komory. Pán Miller nám doniesol zásoby jedla, najmä zemiaky.“ Pri slove zemiaky mu na tvári naskočil kyslý úsmev. Ani som sa nečudovala, pretože v poslednom čase sme ich mali na tanieri pričasto.
„Ty máš ale šťastie. Práve som tu skončila,“ odpovedala som s úsmevom, ktorý sa mi len veľmi ťažko podarilo vyčariť.
Keď sme vchádzali do kuchyne, z nejakého dôvodu som sa obzrela. Spozorovala som Henryho, ako vychádza z miestnosti s novinami a čosi nesie pod pažou. Naisto schovával červený zápisník. Najradšej by som zistila, kde ho schováva. Tak by som mohla sledovať ďalší priebeh udalostí. Stoj čo stoj sa chcem dopátrať k pravde! Nech to stojí, čo to stojí!
* Parole der woche – Heslo týždňa; Das Reich – Ríša, Impérium; Der Angriff – Útok; Arbeitertum – Robotnícka trieda; „Das Schwarze Korps – Čierny zbor.
