Pomaly sa stmievalo a vlak ešte stále nevyrazil. Okolo vagónov hliadkovali vojaci,
ale ani jeden z nich nepriniesol vodu ani chlieb. Vonku začalo snežiť. Snažili sme sa do rúk pochytať poletujúce vločky, ale tie sa premieňali iba na mizerné malé kvapôčky vody. Okolie stanice bolo však biele ako v rozprávke. Na streche stanice sa leskli cencúle, dlhé aj desať-pätnásť centimetrov. „Ó bože, koľko vody!“ hovorili sme si. „Keby nám tak priniesli aspoň tie.“
V okolí stanice začalo byť rušno. Pravdepodobne mal doraziť osobný vlak. Ľudia, ktorí na stanici postávali, iba zízali na zamrežované otvory dobytčincov. Z tých sa ozývali zúfalé výkriky a prosby o pomoc. Nik sa však nepokúsil o našu záchranu. Keď sa úplne zotmelo, začuli sme na vozni zvláštne ťukanie. Zlou nemčinou niekto prehovoril: „Mať zlato, šperk, diamant? Ja dať vodu, chlieb...“
Chvíľu sme neveriacky na seba hľadeli a potom sme pochopili. Niekto nám prinesie, čo chceme, ale za odplatu. Boli to poľskí darmožráči, ktorí sa obohacovali na nešťastí druhých. V jednej zo štrbín na stene vozňa sa zjavil cencúľ. Akonáhle sa ho niekto dotkol, stratil sa opäť v tmavej diere.
„Najprv zaplať!“ ozvalo sa z druhej strany. Potom do vagóna niekto prestrčil kúsok chlebovej kôrky. Prefíkanci vedeli, že vyhladovaní ľudia zaplatia zlatom aj za kúsok uschnutého chleba.
Deti sa za ním začali naťahovať. Všetkým sa zbiehali slinky a hlasne prehĺtali. Ľudia sa pustili do hľadania svojich pokladov. Ja som nič nemala. Vedela som, že ostanem o hlade a smäde. Ľudia si poskrývali svoje cennosti kade-tade. V drdole vo vlasoch, v mydle, zašité v golieri košele, v ozdobe na klobúku, vo vypchávkach v kabáte, dokonca sa niektorí museli unúvať za plentu, aby vydolovali dobre uložené drahocenné kamene.
Židia často pracovali s klenotmi. Odjakživa sa s nimi spájali najmä diamanty. Táto správa pravdepodobne dorazila spolu so židovskými transportmi do Poľska a špekulanti z toho teraz ťažili rovnako ako Nemci. Toľkú nenásytnosť som však ešte nevidela. Keď niekto prepchal cez štrbinu zlatý náramok, Poliak stiahol chleba späť, čím dal najavo nespokojnosť.
Vo vagóne vzrastal nepokoj, pretože ľudia priekupníkom prestávali veriť. Za drahé veci nedostali takmer nič. Kúsok chleba a nejaký ten cencúľ. Nič iné sa ani nedalo cez otvory prestrčiť dnu. Ľudské hyeny ich ošklbali aj o to málo, čo sa im podarilo zachrániť pri deportáciách. Keď už bolo vo vagóne naozaj rušno, pritiahlo to pozornosť hliadkujúcich vojakov. Zrazu sme začuli streľbu z guľometu.
O chvíľu už bolo okolo vagóna ticho ako v hrobe. Predajcovia zutekali a nechali mnohým ľudom len prázdne vrecká aj žalúdky. Keď sa ozvala streľba, už nedbali na dobré mravy. Mnohým sa neušlo to, za čo zaplatili. Z vagónov sa šíril krik okradnutých Židov. Nič s tým však nenarobili. Sklesnutí sedeli a opúšťala ich aj tá posledná sila a viera v ľudskosť.
Yosifovi sa podarilo vytrhnúť jednému Poliakovi dosť dlhý cencúľ na to, aby sme si aspoň ovlažili ústa. Od Kerena Landaua sme dostali kúsok chleba a ten sme si rozdelili. Deti zbierali omrvinky, ktoré popadali na zem. Boli ako malé kuriatka zobkajúce proso. Jeden pán sa rozhodol pozbierať aj kvapky, ktoré nedopatrením popadali na špinavú podlahu vozňa. Lízal a srkal ich v úplnom tranze. Keď zodvihol tvár, naľakala som sa. Mal na franforce doráňaný jazyk. Rýchlymi krúživými pohybmi si oblizoval ústa, z ktorých sa valila krv. V očiach sa mu javila nepríčetnosť.
Vo vlaku sa ľudia začínali meniť na strašidelné príšery. Ja som mala pocit, že taktiež z toho čakania zošaliem. Každá minúta mi plynula neskutočne pomaly. Zmárala ma únava. Mesiac pomaly putoval z jednej strany oblohy na druhú. Bola už takmer polnoc. Zvonka k nám doliehal hurhaj. Vojaci si na rozdiel od nás krátili večer oveľa príjemnejšie. Ich hlasné výbuchy smiechu sa k nám šírili z čoraz kratšej vzdialenosti. Začuli sme hlasný buchot. Uvedomili sme si, že sa nám preháňajú nad hlavami. Neskôr sa zvuky striedali a putovali z jednej strany na druhú a boli prevádzané hurónskym smiechom.
Buchot silnel a ozývalo sa: „Bububu!!!“ Vojaci si našli svojský spôsob zábavy. Podgurážení sa snažili vyplašiť už aj tak na smrť vystrašených ľudí. V tme bolo počuť len plač a híkanie. Nik nevedel, čo sa môže v chorých gebuliach ožratých trýzniteľov zrodiť. Znenazdajky sa v otvore do vagóna objavila ľudská hlava. Visela nadol a vyškierala sa nám s cigaretou v ústach. V šere bolo vidno, ako dovnútra prúdi cigaretový dym. Vojak si s úškrnkom pobafkával cigaretku.
Keď mu ostal len ohorok, prstami ho odfrkol dnu priamo na kopu slamy. Na tej práve oddychovali deti. Začalo sa z nej dymiť. Vojaka to tak pobavilo, že povzbudzoval ďalších, aby si nenechali ujsť geniálne predstavenie. Nakoniec sa malé ohnisko podarilo udupať. Keď sa predstavenie skončilo, vojak ostal celý bez seba. Prišlo mu príliš krátke na to, aby sa nabažil škodoradostných okamihov.
O pár sekúnd už ťukal hlavňou svojej pušky o kovové mreže. Zvolal na kolegu, aby mu priniesol baterku. Onedlho už viseli za mrežami dve hlavy. Obe žiarili diabolskou radosťou. Svetlo z baterky prudko osvetľovalo tváre ľudí. Skákalo z jednej obete na druhú. Všetci sme vedeli, že si vyberajú vhodný cieľ. Nakoniec svetlo zaostrilo na tvár pána, ktorého kútiky úst ešte stále pokrývali uschnuté zvyšky krvi.
„Ty!!! Vstaň!“ znel príkaz vojaka. „Mám chuť sa ešte zabaviť. Predveď mi niečo. Zaspievaj, zatancuj ...je mi to jedno.“
Pán ostal stáť ako zarezaný. Nevedel, či to vojak myslí naozaj vážne, alebo si z neho strieľa. Ticho už začalo byť neúnosné a hrozilo, že trpezlivosť nedočkavého vojaka vyprší. Slova sa opäť ujal pán Ezra. Rád zabával druhých. Takto mohol ukojiť svoju túžbu po vystupovaní a zároveň ušetriť vystrašeného pána hanby prinajmenšom z nepodareného výkonu.
„Prepáčte, hm, volám sa Ezra. Rád by som sa ujal vami požadovanej úlohy. Ak by vám to neprekážalo. Tanec a spev je môj život. Milujem aj vtipy. Môžem vám zopár povedať.“
„Najprv tancuj dedko!“
„Dovoľte, aby som vám čosi o tanci povedal. Je to tanec Hora Chadera. Tanec vyjadruje radosť a úctu Hospodinovi. Myslím, že ho všetci dobre poznáme. Keďže text tejto piesne nabáda k veselosti, poprosil by som posilu. Tanec sa predvádza v kruhu. Máme tu síce málo miesta, ale pokúsime sa. Zopár dobrovoľníkov z radov mužov poprosím. A ženy do spevu!“ rázne a takmer s radosťou v hlase zavelil Ezra.
Zopár mužov sa postavilo. Nie preto, že sa im chcelo uprostred noci tancovať. Zbraň, ktorá sa odrážala v mesačnom svite, bola dostatočne silnou motiváciou. Všetci sme sa poposúvali do kúta, aby sme vytvorili priestor pre mužov, ktorý sa odhodlali na trápne vystúpenie. Ezra sa ujal vedenia a s úsmevom na perách zavelil: „Hoppáááá.“
Vo vagóne sa rozozvučal spev. Spievali takmer všetci. Dokonca aj deti. Nik nechcel dať vojakom zámienku. Dokonca aj ja. Pesničku som poznala, pretože sa často spievala v čase sviatkov, na rôznych oslavách a iných spoločenských udalostiach. Bol to tanec radosti. Nemal by sa tancovať tu!!! Bolo mi z toho zle. V spojitosti s touto piesňou sa mi vynárali len šťastné chvíle. Teraz je všetko preč. Zmazané.
Cítila som hnev. Vedela som však, že pán Ezra vybral pieseň, ktorú poznajú všetci. Bola veľmi obľúbená. Pieseň radosti: „Micva godola, lihjot besimcha, lihjot besimcha, taamid...“
Tanec mužov sprevádzal náš spev a zároveň aj hlasný smiech vojakov. Rehot sa rozliehal po celej vlakovej stanici. Zmorení tanečníci doslova tancovali o život. Svetlo baterky behalo z jednej tváre tanečníka na druhého. Keď svetlo zastalo na niekoho tvári, ten sa snažil vyčariť úsmev a pridal do tanečného kroku. Muži zdvíhali ruky, točili sa zo strany na stranu. Pri tom všetkom sa neustále potkýnali o haldu vecí okolo seba. To spôsobovalo neustále výbuchy smiechu vojakov.
Keď sa pieseň blížila ku koncu, jeden z mužov nezvládol tempo rytmu a spadol na zem. Vyzeral dezorientovane. Bol očividne vysilený, unavený z predošlých útrap a neskutočne vyprahnutý od smädu. Chvíľu ostal sedieť na podlahe. V tom ostalo ticho. Spev aj smiech vojakov utíchol. Svetlo z baterky ostalo stáť na mužovej tvári. Nestihla som si ani zakryť oči, zo zbrane sa vyšla strela. Zasiahla muža do tváre, ale nezabila. Z miesta, kde predtým bola lícna kosť, sa valila krv.
Ranený muž očividne v šoku otváral doširoka ústa, akoby lapal po vzduchu. Nik sa nevládal ani pohnúť. Ostali sme na zemi sedieť ako prikovaní. Matky deťom zakrývali oči, aby sa na tú hrôzu nedívali. Potom prišiel ďalší výstrel. Ten ho trafil do hrude. Druhá rana už bola smrteľná. Mužom poriadne zatriasla. Potom mu už klesla hlava na bok. Jeden chybný krok a bolo po ňom. Netancoval ako pískali, tak ho zabili. Také cynické. Také ohavné. Keď si vojaci zastrieľali na živý terč, pokojne odkráčali preč. Ich popiskovanie pomaly utíchlo.
