Mesto Saranda leží pri Sarandskom zálive medzi horami a Iónskym morom a svoj názov má odvodený od ranokresťanského kláštora zasväteného 40 svätým (Santi Quaranta), no pôvodný antický názov bol Onchesmos. Sarandu spájajú s gréckym Korfu početné trajekty a turisti si sem chodievajú pozrieť hlavne neďaleké zvyšky Butrintu.
Saranda už pomaly nadobúda charakter typického prímorského letoviska, aké poznáme z Chorvátska, Talianska či Grécka. Peknú promenádu lemujú početné hotely, reštaurácie, kaviarne a butiky, v malom jachtovom prístave už kotvili parádne jachty a pohojdávali sa v ňom motorové člny. Na okrajoch Sarandy panuje čulý stavebný ruch, vyrastá tu jeden hotel vedľa druhého. Ak sa budú u nás v budúcnosti organizovať pobytové zájazdy do Albánska, najskôr to bude práve do Sarandy. Albánsko nutne potrebuje takéto prímorské letoviská, aby pritiahlo turistov, no na druhej strane bude musieť za to niečo zaplatiť. Ako sme sa dozvedeli, neďaleko Sarandy je v pláne zlikvidovať krásny olivový háj, aby sa na jeho mieste mohli postaviť hotely.
Sarandu sme však navštívili až po dôkladnej prehliadke Butrintu. Mali sme na výber: ísť tam autobusom alebo loďkou. Autobusu sme už mali plné zuby a navyše plavba po mori má pre suchozemských Slovákov i Čechov isté čaro, tak sme sa rozhodli pre loďku. Naloďovanie bolo mierne dramatické, lebo sme sa museli najprv preplaviť z móla na vratkom člne na loďku, ale bez strát sme to zvládli. Potom sme sa asi hodinku plavili k Butrintu a kochali sme sa výhľadom na neďaleké Korfu.
Butrint bol do tohto roku jedinou lokalitou v Albánsku, ktorá bola zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva, čo bolo poznať. Je to pekne upravené miesto s prehľadnými mapkami a popisom jednotlivých miest v albánčine a angličtine, takže informovanosť je veľmi dobrá. Vergilius tvrdil, že Butrint postavili Trójania, no dôkaz neexistuje. Sídlili tu Gréci z Korfu a vybudovali tu obchodné mesto s akropolou. Potom mesto obsadili Rimania a počas ich pôsobenia tu vyrástlo množstvo kamenných budov. Byzantínci urobili z Butrintu cirkevné stredisko, o čom svedčia zvyšky pôsobivej baziliky. Neskôr mesto začalo upadať, bolo takmer opustené a dielo skazy dokonali talianski archeológovia, ktorí hromadne odvážali všetky cennejšie pamiatky do Talianska, v čom im zabránila až 2. sv. vojna. Po vojne sa však aspoň časť ich koristi vrátila do Národného historického múzea v Tirane.
Ani v Butrinte nesmelo chýbať divadlo, agora, početné chrámy, fontány a posvätné okrsky. Ešte vždy sa dajú nájsť pekné reliéfy, dôkazy o technickej vyspelosti antických staviteľov. A predovšetkým sa tu nedajú nájsť hordy japonských turistov, ktorí pri priemernej výške 150 cm dokážu zablokovať každý výhľad na všetko pekné, čo si chce človek vyfotiť.
Po prehliadke Butrintu sme sa spokojní opäť nalodili a pobrali sme sa na neďaleký ostrovček s malou plážou, kde sa rozložili a strávili tam príjemné dve hodiny vylihovaním na teplom piesku a máčaním sa priezračnej vode. Asi takto:
Tým však program dňa ešte neskončil, lebo nás čakalo maľovanie bunkríka. Začali s tým pred niekoľkými rokmi talianski študenti, ktorí v Albánsku brigádovali v rámci pomocných programov, a naša cestovka v tom úspešne pokračuje. Takže sme dostali farby a štetce a mohli sme sa realizovať. Občas bolo síce viac farby na nás ako na bunkre, no našťastie boli možnosti umyť sa. Užili sme si veľa zábavy a ukázalo sa, že niektorí z nás sú skryté talenty.
Na druhý deň sme sa prešli po Sarande a pokračovali sme kúsok do vnútrozemia, do hôr. Čo sme tam videli? O tom nabudúce...
