Našou ďalšou zastávkou bolo prístavné mesto Vlora, ktoré leží oproti talianskemu Otrantu. To je zrejme jeho jediné lákadlo, lebo mesto je také nemastné-neslané. Ani pekné, ani škaredé. S Talianskom ho spája trikrát denne trajekt, takže je jednou z významných vstupných brán do Albánska. Ale potom už len prejsť sa po nábreží, poobdivovať pekné nové domy, vypiť si kávu a rýchlo preč.
Napríklad do Beratu. Keby ste mohli navštíviť len jedno albánske mesto a spýtali by ste sa ma, kam ísť, tak by som nemal nad čím rozmýšľať. Tých, čo boli s mojimi článkami spokojní, by som poslal do Beratu, a tých nespokojných do Shkodry. Ale nie... teraz vážne. Berat je albánsky klenot. Je to môj názor, ale som presvedčený, že by ma mnohí podporili.
Beratu sa niekedy hovorí aj mesto červených striech a podobne ako Gjirokaster je rozložený na svahoch dvoch kopcov (aspoň teda staré mesto - nové mesto je na rovine) oddelených riekou Osum. V Berate sa vystriedali Ilýrovia, Byzantínci, Srbi i Turci a v roku 1944 bol Berat krátko hlavným mestom oslobodeného Albánska. Vysoko nad roklinou sa vypína citadela zo 14. storočia, ktorá chráni akési mestečko, ktoré je ešte vždy obývané a žijú tam hlavne drobní umeleckí remeselníci. Ako všade inde, sú tam roztrúsené malé kostolíky, no nájdu sa aj väčšie kostoly, prevažne ortodoxné. V B
Jediná mešita je zborená a minaret z nej trčí ako nejaký komín, chýba už len bocianie hniezdo. Uličky sú úzke, krivoľaké, kamenisté, rovnako ako domčeky po ich stranách. Väčšinou je v nich príjemný tieň, takže prechádzka nie je únavná ani za najväčšej horúčavy. Podobne ako v Gjirokastri aj tu je poschodie vysunuté do uličky, nezriedka zaklenutej viničom.
Keď zídete z citadely dole, dostanete sa do starého mesta. Hneď pod citadelou je stará moslimská štvrť Mangalem a oproti nej, na druhom brehu rieky, preklenutej sedemoblúkovým mostom, je kresťanská štvrť Gorica. Ináč ich rozpoznáte aj podľa toho, či je tam kostol alebo mešita. Domčeky sú naukladané nad sebou, takže z každého je pekný výhľad.
Uličky idú hore-dole, rovnú hádam ani nenájdete. Sú úzke, niekedy tak meter široké, ale veľmi malebné. Fotografista by sa tam ľahko vybúril, lebo námetov je tam vyše hlavy. Tiché zákutia s ospalými mačkami, sušiaca sa bielizeň, všadeprítomný vinič, kvety... úplná oáza pokoja.
Centrum mesta je však už rušnejší. Ulice sú plné kaviarničiek, reštaurácií, obchodov a v samom centre mesta vyrastá nový kostol. Vedľa neho je autobusová stanica, z ktorej vyrážajú spoje do celého Albánska. Videl som tam aj autobus, ktorý mal nad predným sklom hrdý nápis Wien - ale tam istotne nemal namierené. To len Albánci sa neobťažovali dať ho dole.
Neďaleko mesta sú náleziská ropy s vrtnými vežami (čo bol tiež zážitok vidieť, najmä bezpečnostné opatrenia boli typicky albánske), ale Berat je známy hlavne textilkami a práčovňou, ktorá kedysi pyšne niesla meno Mao Ce-tunga. Návšteva Beratu nám zabrala takmer celé popoludnie a zamierili sme severovýchodne k pobrežiu, kde sme mali v pláne prespať. Čakala nás posledná noc v Albánsku, ktoré sa s nami rozlúčilo mimoriadne dôstojne krásnym západom slnka.
