Z Dinanu sme okolo obeda zamierili na sever, v ústrety nielen moru, ale aj krásnemu a teplému počasiu. Cesta ubehla rýchlo a onedlho sme už vystupovali z autobusu na myse Cap Fréhel, kde trónia dva majáky. Prvý "maják", jednoduchá vežička s ohňom, stál na tomto myse už niekedy v roku 1650, ale skutočný maják, ktorý tam stojí dodnes, bol postavený až v roku 1702 a odvtedy sa len vylepšoval. V decembri roku 1946 sa neďaleko starého majáka začal stavať nový maják a prvý záblesk svetla vyslal 1. júla 1950. Je vysoký 33 metrov, jeho lampa má výkon 1000 W a každých 10 sekúnd vysiela dva záblesky, ktoré je vidieť na vzdialenosť vyše 50 km.
Cap Fréhel a jeho okolie je rajom milovníkov vtákov, no na svoje si prídu aj botanici. Mierne zvlnenú krajinu pokrýva vres, kručinka a iné rastliny, ktoré som nepoznal, a medzi farbami prevládala bordová, červená a žltá. Najúchvatnejšie sú samozrejme útesy, ktoré miestami dosahujú výšku až 70 metrov a padajú takmer kolmo do mora.
My sme sa vybrali po starej colníckej cestičke k pevnosti La Latte, vzdialenej asi 6 kilometrov. Času bolo dosť, takže nebolo sa treba ponáhľať a mohli sme si vychutnávať slnko, teplo, výhľad na more, skaly, útesy a voňavý vzduch. Cestička kopírovala pobrežie, miestami sa od neho trochu vzdialila, no miestami sa dalo opatrne podísť až k jeho okraju a nazrieť do hĺbky, kde more menilo svoju farbu z modrej na tyrkysovú. Na skalách boli vidieť početné hniezda vtákov, medzi ktorými prevládali čajky a alky.
Tu sme už v diaľke videli cieľ našej vychádzky, pevnosť La Latte, ktorá sa mierne strácala v opare a odblesku slnka od mora.
Pod útesmi sa skrývali malé pieskové pláže, na ktorých by sa síce nádherne leňošilo, no ako sa na ne dostať? Vedeli sme však, že pri pevnosti sa dá kúpať, takže aj tí najväčšmi kúpaniachtiví sa radšej rozhodli vyčkať a neriskovať. Majitelia člnov a jácht to majú jednoduchšie, stačí im priplávať k pláži, prípadne len zakotviť neďaleko od nich a poskákať do mora.
Napriek tomu, že pôda i ovzdušie na Smaragdovom pobreží sú vlhké, oheň niekedy zvíťazí a zanechá po sebe pamiatku v podobe spáleného porastu, ktorý vystiera svoje čierne pahýle nad sýtozelené paprade a červenú pôdu.
A tyrkysovo-modré more láka...
Pevnosť La Latte je čoraz bližšie. Charakter pobrežia sa trochu zmenil, prechádzali sme akýmsi lesíkom, no zovšadiaľ sa otvárajú pohľady na more a skaly, ktoré sú biele, hnedasté i červené.
Pevnosť La Latte stojí na skalnatom výbežku pri Baie de la Fresnaye a bola postavená v 14. storočí. S jej výstavbou sa začalo v roku 1340 a jej donjon pochádza z rokov 1365 - 1370. Pri cestičke vedúcej k pevnosti stojí menhir, ktorý je vraj Gargantuov prst (určite poznáte známe literárne dielo Gargantua a Pantagruel), o ktorý prišiel, keď sa pokúšal prekročiť Lamanšský prieliv. Vzhľadom na svoj romantický charakter a dobrý stav sa La Latte stala občas miestom natáčania rôznych filmov, napríklad Vikingov v roku 1958 s Kirkom Douglasom. Pôsobivý pohľad na pevnosť sa určite ponúka z mora, takže niet divu, že v zálive pod pevnosťou sa vždy pohojdáva niekoľko jácht a člnov.
Po prechádzke po Smaragdovom pobreží a posilnení vyprážaným hermelínom so zemiakovou kašou sme sa pobrali ďalej na severozápad, do mestečka Tréguier.
Miesto, kde leží dnešný Tréguier, vstúpilo do dejín v roku 535, keď tam mních Tugdual založil kláštor, okolo ktorého sa postupom času vytvorila osada. Z kláštora sa neskôr stalo biskupstvo a v roku 970 sa začal stavať kostol, ktorý sa rozrástol na dnešnú katedrálu pomenovanú podľa Sv. Tugduala. V roku 1412 získal Tréguier štatút mesta a v nasledujúcich storočiach sa stával terčom ničivých nájazdov. V 19. storočí mestečko znova nadobudlo stratený význam, stalo sa aj kultúrnym a umeleckým centrom a vznikol tam prístav, ktorý výrazne prispel k hospodárskemu rozmachu. K rodákom z Tréguieru, ktorí toto mestečko preslávili, patrí filozof a filológ August Renan, ktorý sa tam narodil v roku 1823 a má v rodnom dome múzeum.
Keď vojdete do Tréguiere cez mestskú bránu, ocitnete sa v malebnej ulici s pestrofarebnými hrazdenými domami, ktorá vedie na námestie. Mnohé domy sú pekne zrekonštruované a ich spodná časť sa využíva na obchody a kaviarne, no niektoré domy ešte len čakajú na obnovu. Domy v bezprostrednom okolí námestia sú väčšinou postavené zo sivého kameňa, stredoveký charakter mestečka sa tam už dosť stráca a Tréguier nadobúda modernejší vzhľad. Jeden z domov vraj patril aj slávnemu americkému letcovi Charlesovi Lingberghovi, ktorý ako prvý preletel v máji 1927 sám cez Atlantický oceán. Oveľa smutnejšou udalosťou v jeho živote bol únos jeho dieťaťa v marci 1932, ktoré sa neskôr našlo mŕtve, hoci Lindbergh zaplatil výkupné.
Na námestí, na ktorom stojí Renanova socha, sa týči gotická Katedrála sv. Tugduala, ktorá je zvonka zaujímavá tromi vežami, každá z iného stavebného obdobia. Jej pôdorys má tvar latinského kríža s rozmermi 75 x 17,5 metra a klenba v hlavnej lodi je vysoká 18 metrov. V Tréguiere som sa prvý raz stretol so zvláštnym riešením konštrukcie strechy veže, dosahujúcej výšku 63 m, ktorá nie je celistvá, ale sú v nej početné okienka a otvory. To preto, aby cez ne mohol prechádzať vietor vanúci od Lamanšského prielivu, ktorý býva občas dosť silný, takže veža nie je vystavená takému tlaku, ako keby bola celistvá. S týmto praktickým riešením sme sa v Bretónsku stretli častejšie, rovnako aj s jemným zelenkavým porastom lišajníkov, ktorý zdobil bledý kameň. Pri katedrále je aj pekná krížová chodba v roku 1468.
