Hmlisté a trochu pochmúrne počasie pretrvalo aj do nasledujúceho dňa, no za poznávaním nového a zaujímavého sme sa vydali s nádejou, že nám bude priať cestovateľské šťastie a počasie sa umúdri. Ako prvé sme si išli pozrieť mestečko, či skôr dedinu, Chilhac, ktoré sa nachádzalo kúsok od nášho kempu. Ako sme sa blížili k Chilhacu, jeho silueta sa pomaly vynárala z hmly a pripadali sme si ako v Transylvánskych Alpách cestou k hradu grófa Draculu.
Chilhac je zaujímavý tým, že je postavený na vysokej čadičovej skale, kde je na jej západnom konci pekne vidieť úkaz zvaný odlučnosť čadiča. Na skalnej stene vystupuje profil dvoch lávových prúdov, ktoré sú výrazne oddelené. Starší prúd má výrazné čadičové stĺpy, dokonale vyvinuté, takmer ako z učebnice geológie.
Vlastné mestečko je malé, obmedzuje sa vlastne len na plochu skaly, na ktorej stojí. Domy sú kamenné, väčšinou sivé, čo pôsobí trošku pochmúrnym dojmom, najmä keď je ešte aj zatiahnutá obloha. Jednotvárnu sivosť sa obyvatelia snažia narušiť zeleňou a kvetinovou výzdobou, prípadne siahajú po drevených okeniciach, niekedy aj farebných. Chilhacu dominuje kostol na okraji skaly... a to je vlastne všetko. Mladých ľudí sme videli málo, určite odišli niekam, kde to viac kypí životom, takže z mestečka sa stáva akýsi skanzen.
Neďaleko Chilhacu sa nachádza mesto Lavoute-Chilhac. To je už väčšie, živšie a farebnejšie. Aj počasie ukázalo svoju vľúdnejšiu tvár a poctilo nás slnkom, takže prechádzka po ňom bola veľmi príjemná. Lavoute sa rozprestiera okolo rieky Allier, ktorá tečie aj pod Chilhacom a je preklenutá kamenným mostom, z ktorého je pekný výhľad na kostol a na domy padajúce takmer priamo do rieky. Ulice sa rozkladajú kaskádovito nad sebou, domy sú ponorené do záhrad a vyzdobené kvetinami. Mesto si ešte zachovalo svoj stredoveký charakter, no známe je aj ako raj ornitológov a vodákov.
Z vyhliadky je veľmi pekne vidieť, že Lavoute leží zdanlivo na ostrove, no v skutočnosti ide o priam ukážkový meander rieky Allier. V jeho rozšírenej časti sa vypína opátstvo, ktoré bolo navyše vybudované na akomsi návrší, takže ako keby dohliadalo na mestečko rozprestierajúce sa pod ním.
Naša ďalšia cesta viedla do mesta Le Puy, plným názvom Le Puy-en-Velay, preslávené svojou dvojicou sopečných skál so sakrálnymi stavbami na vrcholoch. Niekedy sa označujú za vypreparované sopúchy, výstupné sopečné komíny, inokedy za vypreparovanú magmatickú výplň puklín. Bližšie k románskej Katedrále Panny Márie z 12. storočia, ktorá leží na pútnickej ceste do španielskeho Santiaga de Compostela, stojí táto homoľa s Kaplnkou Svätého Michela na vrchole.
Centrum mesta je malebné, pôvabné, plné klesajúcich a stúpajúcich uličiek s pestrofarebnými domami s typickými drevenými okenicami, fontánkami a - ako inak - bohatou kvetinovou výzdobou. Le Puy je známe aj svojou krajkou, ktorú kúpite na každom kroku, no gurmáni si pochvaľujú aj zvláštnu odrodu zelenej šošovice a zelený likér Verveine. Aby som doplnil informácie o meste, nad katedrálou sa týči obrovská červená socha Panny Márie a pôsobí mimoriadne gýčovo.
Oveľa príjemnejšie bolo posedieť si v mestskom parku a pokochať sa pohľadom na rôzne druhy stromov, ktoré sú v ňom vysadené, takže park je skoro ako botanická záhrada. Neďaleko tohto jazierka je aj voliéra a za ohradou sa prechádzajú daniele a kozičky.
Kaňon rieky Tarn sme už nestihli, takže až nabudúce. Aj s jaskyňou Aven Armand...
