Keby ste si chceli ísť pozrieť tieto dve miesta, čo vám rozhodne odporúčam, treba zamieriť na juh Francúzska, pod mesto Mende. Tam sa rozprestiera krasová oblasť zvaná Causse Méjean, kde nájdete početné kaňony so stupňovitými svahmi a plošinami, na ktorých sa striedajú holé i zalesnené partie a plytké údolia. Striedanie tenkých vrstiev rôzne odolných vápencov a dolomitov spôsobuje vznik nápadných skalných útvarov, ktoré majú hríbovité, pyramídovité alebo hlavovité tvary a sú priam pastvou pre oči.
Tarn je najväčšou riekou v tejto oblasti a vytvára najdlhší a najmonumentálnejší kaňon, ktorý je možné prezieť si zdola po ceste, no pôsobivejší je zrejme pohľad zhora, z okraja kaňonu, skadiaľ sa otvárajú fascinujúce pohľady na všetky strany.
Cestou možno natrafiť na zaujímavé útvary, napríklad na túto slávnu sklanú bránu Bous de Biel, najväčšiu vo Francúzsku, ktorá vznikla perforáciou vápencovej skalnej kulisy a je vysoká asi 35 m.
Mimochodom, počasie bolo veľmi pekné, po oblohe sa preháňali biele oblaky a pod nimi krúžili supy bielohlavé, ktoré žijú v tejto oblasti. Pravdu povediac, keď sme si uvedomili, čím sa supy živia, tak nám nebolo všetko jedno :-)
Na viacerých miestach vznikli celé zježené mestečká (odbočím filozofickou otázkou: keď sa môže mačka zježiť, môže sa jež zmačkať?) a farebná škála skál siahala od bielej cez sivú, hnedú po červenú.
Tu sa príroda inšpirovala figúrami z Veľkonočných ostrovov. Všimnite si zaujímavú skalu vpravo, najmä dohladka opracovanú zaoblenú spodnú časť pod tou vysokou rímsou.
Táto skala sa drží na svojom podloží už iba silou vôle a celkom rád by som bol pri tom, keď sa rozhodne zrútiť do hĺbky.
Keď od okraja kaňonu odbočíte trošku ďalej do lesa, natrafíte aj na takéto skalné okná.
Na vrcholovom plateau Causse Méjean sa nachádza pohromade trojica skalných brán Arcs de St. Pierre, ktoré na rozdiel od Bous de Biel vznikli selektívnym zvetrávaním rôzne odolných horizontálnych vápencových a dolomitových vrstiev za účasti vrstevných špár.
Zopár sto metrov od brán sú zvyšky starej osady zberačov živice a neďaleko nej sa vypína tento skalný stĺp, ktorý by pokojne mohol slúžiť ako falický symbol.
Túra nad kaňonom Tarnu nemala chybu, aj napriek tomu, že vďaka francúzskemu značkovaniu trás sme občas zablúdili. Zatiaľ som sa len vo Francúzsku stretol s tým, že jedna a tá istá značka, napríklad X, znamená na dvoch miestach dve rôzne veci. Každá krajina má však svoje špecifiká, ktoré niekedy prispievajú z väčšej zábave či stúpajúcemu adrenalínu.
Jaskyňa Aven Armand je neďaleko Tarnu a je to zážitok. Aj na Slovensku máme krásne jaskyne, no iného typu. V tomto prípade ide vlastne o jaskynnú priepasť, hlbokú asi 210 metrov, hoci verejnosti je prístupný len hlavný dóm s najhlbším miestom 120 m. Preskúmal ju v roku 1897 L. Armand, podľa ktorého je pomenovaná.
"Zázrak podzemného sveta", ako sa často označuje, z nej robí jej výzdoba. Ústredný dóm má rozmery zhruba 60 x 100 m a je vysoký asi 35 metrov. Najväčšou raritou sú však vysoké stalagmity (tie rastú zdola nahor), z ktorých najvyšší dosahuje výšku 30 m a je ich tam vraj vyše 400. Len pre zaujímavosť: rýchlosť rastu stalagmitov je tu asi 1-2 mm za 100 rokov. Mnohé majú podobu palmových kmeňov, no aj na stenách dómu sú zaujímavé útvary, napríklad pripomínajúce plátky anglickej slaniny. Pokiaľ by niekto ohrnul nos a povedal by "veď je to len jaskyňa", mýlil by sa. Je to totiž neobyčajná jaskyňa a stojí za návštevu.
V piatej časti sa prejdeme po Provensálskom Colorade a navštívime kaňon rieky Verdon.
