Mestečko Sisteron sa zvykne označovať ako vstupná brána do Provensálska, no my sme z neho prakticky vychádzali do predhoria Álp. Ako to už bolo zvykom, aj Sisteron mal pre nás pripravené niečo geomorfologicky zaujímavé, konkrétne skalu Rocher de la Baume (1147 m), ozdobenú ukážkovými vrásami vysokými 665 metrov. Na výšku vztýčené vápencové vrstvy vytvárajú morfologicky výrazné bradlo, ktoré rieka pretína úzkou roklinou. Netvorí ho však jedno súvrstvie, ale striedajú sa v ňom jednotlivé pomerne tenké a rôzne tvrdé vrstvy vápenca. Selektívnym vyvetrávaním mäkších z nich vznikajú doskovité skalné kulisy, oddelené zahĺbenými až koridorovitými depresiami. Tento útvar je najdokonalejšie vyvinutý práve v podobe Rocher de la Baume.
Vlastné mestečko je pomerne malé, ale milé. Má veľmi pekné staré jadro s úzkymi uličkami, ktoré sa kaskádovito zdvíhajú od rieky Durance smerom k novším štvrtiam a kde je možné nájsť pekné zákutia s bohatou kvetinovou výzdobou a spiacimi mačkami. Sisteron mohol byť ešte krajší, keby ho v roku 1944 do značnej miery nezničil nálet britského a amerického letectva. Nad mestom sa týči citadela a jednou z jeho pých je aj katedrála z 12. storočia, pri ktorej sa vypínajú dve strážne veže z pôvodných hradieb, ešte čiastočne zachovaných.
Údolie rieky Durance skrýva juhovýchodne od mesta Gap ešte jednu pozoruhodnosť, a síce zemné pyramídy, pomenované Učesané slečny (Demoiselles coifées). Je to pre mňa trochu záhadný názov, ale nebol jediný, s akým sme sa stretli. Pyramídy vznikli v málo súdržných ľadovcových, morénových uloženinách pôsobením hlavne dažďa, ale aj vetra. Mnohé pyramídy majú na vrcholoch kamenné klobúčiky a zaujímavé sú aj rebrovité štruktúry ťahajúce sa po svahoch amfiteátrového údolia. Celá lokalita sa neustále vyvíja a mení, čo je badať aj pri pohľade na staršie fotografie.
Ako som už spomenul, túra okolo hory Mont Aiguille (2907 m) patrila medzi naše najväčšie zážitky. Hora sa nachádza na juhovýchodnom okraji pohoria Vercors, tvoriaceho jednu z horských skupín vonkajších vápencových Álp. Mont Aiguille sa spolu s Matterhornom považuje za najkrajšiu a najmonumentálnejšiu horu celých Álp a pri pohľade na ňu, najmä skoro ráno, keď je osvietená vychádzajúcim slnkom, sa priam zatají dych.
Pri pohľade zboku sa ukáže, že ide o mohutný vápencový blok, tabuľovú horu s relatívne rovnou plochou s rozmermi 900 x 140 m na vrchole. Jej zvislé steny sú vysoké až 400 metrov a sú obľúbeným terénom pre horolezcov. Mont Aiguille položila vlastne základ alpinizmu, lebo v roku 1492 (!) vtedajší kráľ prikázal pokoriť túto horu, ktorej sa hovorilo aj "Hora nedostupnosti". Úloha bola úspešne splnená pomocou drevených rebríkov a na zadnej steny hory o tom svedčí aj tabuľa.
Napriek tomu, že ráno boli 2 stupne a riadne sme premrzli, onen deň by som opísal slovami "ojedinelé obláčiky ako mäkké biele prachovky leštili blankytnú klenbu oblohy". Počasie bolo jednoducho úžasné a viditeľnosť dokonalá, takže sme sa cestou okolo hory mohli kochať pohľadom nielen na horu, ale aj na okolité horské reťaze a masívy.
Zaujímavé bolo pozorovať, ako sa občas oblaky nahromadia okolo hory, pomaly sa plazia po jej stenách na vrchol, aby ho nakoniec zahalili do bieleho závoja
Túra bola pomerne dlhá, trvala asi 8 hodín, občas sme museli zvládnuť aj náročnejší terén a prudšie stúpanie, no nakoniec sme sa predsa len dostali k hore zo zadnej strany. Za všetku námahu sme však boli bohato odmeňovaní krásnou scenériou okolitých hôr.
Smerom od hory do kempu sa krajina trošku zmenila, pribudli alpské lúky s bohatou kvetenou, chýbali už len fialové kravy. Perfektný deň, ktorý nám ponúkol nezabudnuteľný zážitok.
V poslednej časti sa pozrieme do mesta Annecy, pokocháme sa Ježčími vodopádmi, niekoľkými jazerami a s Francúzskom sa rozlúčime v Cirque de Baume.
