Na Saint-Malo som sa tešil, lebo to bola moja prvá návšteva tohto mesta, s ktorým sa mi spájala hlavne romantická predstava drsných morských vlkov pod čiernou vlajkou s lebkou a prekríženými kosťami. Pohľad na mesto len podporoval túto predstavu, lebo Saint-Malo, rozložené na skalnatom ostrove v ústí rieky Rance, je po celom svojom obvode obohnané hradbami s mohutnými baštami. Do mesta sa dá vojsť cez niekoľko brán, no väčšina návštevníkov sa zrejme najskôr vyberie na prechádzku po hradbách, z ktorých je pekný výhľad nielen na mesto, ale najmä na jeho okolie.
Hradby, ktoré sa stavali od 12. do 19. storočia, sa dajú prejsť po ich celej dĺžke, no miestami sa dá odbočiť z nich a prezrieť si bašty a veže, prípadne sa rozširujú do akýchsi "námestíčiek" s lavičkami a niekde aj sochami významných ľudí, ktorí sa v meste narodili alebo ho nejako preslávili, napríklad Robert Surcouf, obchodník, námorník a hlavne obávaný korzár, ktorý však nezomrel v krvavom boji, ale doma na rakovinu.
Zaujímavý je aj pohľad na vnútorný fortifikačný systém niektorých budov, ktoré vyzerajú takmer ako mestské hrady. Dozvedel som sa, že hradby nie sú k skalnému podložiu nijako pripojené, stoja na nich len vlastnou váhou.
Pod hradbami sa na strane otvorenej k moru ťahajú pláže, ktoré sa za pekného počasia stávajú miestom oddychu a zábavy domácich i početných návštevníkov, ktorí tam prišli na viac dní, nielen na niekoľko hodín. Ani mne samozrejme nik nebránil usalašiť sa na pláži alebo vymáčať sa v mori, no to možno až pri ďalšej návšteve. Teraz mi bolo ľúto takto premárniť vzácny čas.
No nie je pláž ako pláž, a táto ma upútala umelým morským bazénom aj so skokanskou vežou. Neboli sme v meste dosť dlho na to, aby som zistil, ako vlastne tento bazén funguje, či množstvo vody v ňom závisí od prílivu a odlivu, alebo či je v ňom stále rovnaké množstvo vody. No zrejme to druhé. Z tejto pláže sa dalo prejsť na ten ostrov vpravo, no jedine za odlivu, lebo v čase prílivu bola prístupová cestička zaliata vodou. Tak som si teda jeho návštevu odložil na poobedie.
Saint-Malo bolo vždy významné prístavné mesto, v ktorom okrem veľkých nákladných námorných lodí kotvia aj nespočetné plachetnice a motorových člnov zámožných ľudí. Nie divu, že sa Saint-Malo stalo cieľovým prístavom transatlantických pretekov plachetníc na trase Québec - Saint-Malo, ktoré sa konajú každé štyri roky od roku 1984.
Na jednom mieste sa z hradieb otvára pohľad do typickej ulice v meste, kde je v pozadí Katedrála sv. Vincenta. Tam zom zišiel z hradieb, aby som sa jednak potúlal trochu aj po meste, jednak aby som si pozrel katedrálu. Priznám sa, že mesto ako také ma veľmi nenadchlo. Takmer všetky budovy mi pripadali rovnaké, sú väčšinou postavené zo svetlého kameňa, takže celé mesto sa mi zdalo pomerne nevýrazné. Vysoké domy poskytovali na uliciach príjemný tieň, čo návštevníci ocenia hlavne v teplý deň, ale nejako ma nezaujali.
Katedrála sv. Vincenta je typická gotická stavba s peknou vitrážou, no ináč neponúka nič extra zaujímavé. Každého jej návštevníka však určite zaujme komemoratívna mozaika na dlážke hlavnej lode, ktorá označuje miesto, kde pred biskupom Saint-Mala pokľakol Jacques Cartier. Následne sa vydal na plavbu, počas ktorej preskúmal okolie rieky Sv. Vavrinca a dostal sa až na miesto dnešného Montrealu. Toto územie ako prvý pomenoval Kanada.
S mestom Saint-Malo sa spája aj názov Falklandských ostrovov, ktorým sa v španielčine hovorí Las Islas Malvinas (Malvínske ostrovy). Objavili ich totiž moreplavci zo Saint-Mala, ktorí si hovorili malouins.
Saint-Malo ako významné bretónske turistické centrum robí všetko pre to, aby sa tam návštevníci cítili príjemne. Na každom kroku nájdete reštaurácie, kaviarne, obchody so suvenírmi, v meste je kasíno a početné hotely. Niektoré objekty nesú mená významných rodákov, napríklad Françoisa-René de Chateaubrianda, známeho politika, diplomata a literáta, zakladateľa francúzskeho romantizmu, no zrejme lepšie známeho podľa bifteku a la Chateaubriand.
Keď ma už staré mesto omrzelo - a to aj napriek zaujímavej skutočnosti, že po takmer úplnom zničení v roku 1944 bolo opäť postavené podľa pôvodných plánov a nákresov - pobral som sa opäť za hradby, aby som sa pozrel, ako to vyzerá s odlivom. Vyzeralo to dobre, a tak som mohol prejsť po cestičke na ostrov, z ktorého bol pekný výhľad na okolité ostrovčeky a najmä na Saint-Malo. Dobre padlo posedieť si v tráve a kochať sa čistou vodou či siluetou mesta. Keď som sa vracal k autobusu, v opojení som sa celkom zabudol podívať, ako je to s vodou v tom bazéne, takže sa tam budem musieť ešte niekedy vrátiť a zistiť to.
Zo Saint-Mala sme sa cestou do Dinanu zastavili v prílivovej elektrárni v ústí rieky Rance, ktorá bola postavená v roku 1966 ako prvá elektráreň tohto typu na svete a využíva mohutný príliv, ktorý na tých miestach dosahuje až 16 metrov. Pri priehradnej hrádzi, ktorá je dlhá 750 metrov, je aj návštevnícke stredisko, kde sa môžete pozrieť na turbíny (24), makety elektrárne, prípadne aj na film. Nie som technik, takže môj opis princípu elektrárne je veľmi jednoduchý: nejako to funguje. Elektráreň má výkon 240 MW a za rok vyprodukuje 600 miliónov kWh elektriny.
Za hrádzou vzniklo veľké jazero, ktoré využívajú hlavne jachtári a veslári, a vlastne celé okolie elektrárne sa stalo rekreačným strediskom. Teda pokiaľ to voda dovolí, lebo ako sme videli, odliv je naozaj výrazný a mnohé člny a lode uviaznu na dne.
