Cesta od Loch Ness na západ sa vinula početnými malebnými údoliami, v ktorých sa svieža zeleň všakovakých odtieňov striedala so sivými skalami. Keďže už rozkvital vres, svahy hôr dostávali zaujímavý fialový nádych a určite by bolo mimoriadne pôsobivé ísť týmito údoliami koncom augusta, keď už je vres v plnom rozkvete. Na chvíľu sme sa zastavili pri hrade Eilean Donan, no skutočne len na chvíľku, lebo dlhšiu prestávku sme mali naplánovanú na spiatočnej ceste z ostrova Skye.
Na ostrov Skye sme sa dostali po novom moste, ktorí si ostrovania určite nepochvaľujú. Za dávnych čias, keď sa dalo na Skye dostať len kompou, dal sa počet turistov ako-tak regulovať. Most túto možnosť odstránil a ostrovania sú určite zúfalí z prílevu zvedavých návštevníkov, ktorí túžia spoznať nádherné zákutia tohto kúska zeme. Prešli sme hlavným mestom Portree a obrátili sme sa na sever, kde sme mali v pláne utáboriť sa, no ešte predtým urobiť si vychádzku do hôr na polostrove Trotternish, najmä k skalným formáciám Kilt Rock s ich hlavnou atrakciou zvanou Old Man of Stoor.
Vychádzka nebola ani dlhá, ani náročná, no napriek tomu nám dala trochu zabrať. Hlavnú vinu na tom nesú dva faktory: pomerne vysoká vlhkosť vzduchu a hlavne všadeprítomné a otravné midges, ktorým už aj najdecentnejšie dámy nepovedali inak ako "tie kurvy krpaté". Ale ani týmto potvorám sa nepodarilo znechutiť nás natoľko, aby sme nedokázali oceniť drsnú krásu okolitej krajiny.
Tak toto je Old Man of Stoor, vysoká skalná veža, na ktorú sa možno dá aj vyliezť, no pokiaľ viem, nik to neskúsil. Krásny výhľad do okolia bol aj spod nej, prípadne z dostupnejších skál nablízku. V diaľke sa matne trblietalo niekoľko jazier a na opačnej strane more. Krajina však bola zahalená do oparu, no aj to má svoje čaro.
Už pomerne neskoro večer sme sa uložili pri Cill á Bhealaich a pretože sme táborili vo voľnej prírode, mohli sme sa roztiahnuť, nie ako v kempoch, kde sme občas boli dosť blízko seba. Boli sme síce ochudobnení o niektoré kempové vymoženosti ako sprcha, práčka a podobne, no na druhej strane okolie táboriska bolo na nezaplatenie. Ráno sme len ticho obdivovali zvlnené svahy a strmé hory okolo seba. Trúfam si povedať, že to bolo jedno z najkrajších miest, kde som spal, a to nielen v Škótsku.
Z táboriska sme zamieriliˇešte vyššie na sever, kd sme sa najprv zastavili pri rozvalinách hradu Duntulm, ktorý kedysi patril MacDonaldovcom. Tí ho opustili okolo roku 1730 a nechali ho na pospas osudu. Veľa sa z hradu síce nezachovalo, len zvyšky obvodových múrov, no je z neho pekný výhľad na more, okolité pobrežie a zopár ostrovov. Keďže ho ročne navštívi asi 40 000 ľudí, miestna komunita mieni podniknúť isté kroky s cieľom zachrániť, čo sa ešte dá, a najmä zvýšiť bezpečnosť návštevníkov.
Z hradu Duntulm je to pár minút do Kilmuiru, do skanzenu života na ostrove Skye. Skanzen nie je veľký, len zopár domčekov, no dáva nahliadnuť do čias už dávno minulých. Dozvedeli sme sa, ako kedysi žili obyvatelia Skye, ako bývali, aké náradie a nástroje používali, dokonca v jednom domčeku je aj múzeum s bankovkami, mincami, fotografiami a inými exponátmi. Môžete si prezrieť kováčsku dielňu aj s figurínou kováča a v inom domčeku je nainštalovaná takáto idylka domácnosti, kde v kozube horí rašelina a dodáva interiéru tú pravú škótsku príchuť.
Po skanzene nasledovala cesta na najzápadnejší výbežok Skye, kde je hrad Dunvegan, ktorý je už takmer 800 rokov hlavným sídlom klanu MacLeodovcov. Pred návštevou hradu, resp. jeho úžasných záhrad sme sa išli pozrieť loďkami na tulene, ktoré žijú v neďalekej zátoke. Škoda, že bolo zatiahnuté a všetko bolo také nejaké sivé, lebo inak by to bol ešte krajší výletík. Tulene však boli, videli sme dokonca aj mláďatá. Väčšinou polihovali na skalách, no zopár tuleňov zvedavo vykúkalo z vody.
Hrad Dunvegan počas svojej existencie nevystriedal majiteľa a má vraj ešte pôvodnú strechu. Niekoľko miestností je prístupných verejnosti, no väčšina návštevníkov zrejme mieri do záhrad, ktoré sú pri hrade a kde by sa dala spoznať spústa kvetov, krov a stromov, keby boli označené tabuľkami s názvami. Vo vlhkom a zrejme vcelku príjemnom prímorskom ovzduší sa tam darí nespočetným druhom flóry, takže zo záhrady vznikla pomerne pôsobivá botanická záhrada.
A toto je ďalší známy hrad na našej ceste, Eilean Donan, kde sme už raz chvíľku stáli. Teraz sme si tu urobili dlhšiu prestávku, aby sme si mohli hrad vyfotiť, poprechádzať sa v jeho okolí, prípadne ísť dnu. Tento hrad sa označuje ako "najromantickejší hrad v Škótsku" a svojou polohou i siluetou mi dosť pripomína hrad Chillon vo Švajčiarsku na brehu Ženevského jazera. Eilean Donan patril klanom MacRaesovcov a MacKenzieovcov a vznikol v 6. storočí. Počas jakobitského povstania v 18. storočí utrpel značné škody a až v roku 1912 sa začali záchranné práce trvajúce takmer 20 rokov vrátane stavby spojovacieho mosta.
Noc sme strávili v kempe pri dedinke Gairloch na pobreží, ktorá sa výrazne orientuje na cestovný ruch. Zopár obchodov a pomerne veľa penziónov a hotelíkov, to je celé zloženie Gairlochu. Domáci ako keby sa snažili vytvoriť návštevníkom typickú škótsku atmosféru, lebo keď sme sa prechádzali po nábreží, z jedného domu vyšiel Škót s gajdami, postavil sa na skalu a začal vyhrávať. Zvuk gájd sa krásne niesol dedinkou a strácal sa kdesi v diaľke nad morom.
Naša cesta pokračovala na sever s najbližšou väčšou zastávkou v mestečku Ullapool. Občas sme sa však zastavili na krátku fotopauzu na prudko fotogenických miestach. Krajina sa síce nejako extrémne nemenila, čo sa však nedá povedať o oblačnosti. Mraky sa trhali a zhlukovali, tmavli a presvetľovali sa, čo sa odrážalo v sfarbení početných jazier a morských zálivov.
Pred Ullapoolom sme si pretiahli svaly vychádzkou do rokliny Corrieshalloch, ponad ktorú sa klenie visutý most, značne nestabilný a rozkolísaný. Hoci naň môže vstúpiť naraz len šesť ľudí, aj tí ho dokážu dosť rozhojdať, čo mi nerobí práve dobre, takže som si oveľa viac vychutnal túto roklinu z pevnej pôdy pod nohami. Roklina sa nachádza na rieke Droma, je asi 1,5 km dlhá, 60 metrov hlboká, vznikla koncom ľadovej doby a zdobí ju vodopád Measach, vysoký 46 metrov. Roklina patrí medzi najnavštevovanejšie škótske prírodné rezervácie.
