Keď sme sa utáborili v kempe pod masívom Ben Nevisu, zbalili sme pár vecí, potrebných na výstup na túto najvyššiu horu Británie (1344 m). Nie je to síce vysoko, no prevýšenie je tam značné, keďže vlastný kemp nie je vysoko. O Nevise sa vraví, že tam prší 330 dní v roku, takže je priam neuveriteľné, aké sme mali šťastie. Zrejme bolo unavené, tak si sadlo na nás...
Krátko po poludní sme vyštartovali a pomaly sme sa plahočili hore. Rýchlo sa však ukázalo, že takéto počasie zrejme nebude na výstup to pravé orechové, lebo o chvíľu z nás tieklo ako z pokazeného vodovodu. Podaktorí sme lapali po dychu a prestávky na "kochanie sa výhľadom" boli čoraz častejšie. No ten výhľad stál za to. Údolie Glen Nevis je skutočne krásne a nečudo, že sa stalo miestom natáčania rôznych filmov, Rob Roy a Statočné srdce nevynímajúc (vraj).
Asi v polovici výstupu je toto jazero, kde som túru vzdal, lebo sa mi ozvalo ľavé koleno a mal som strach, ako to bude vyzerať pri zostupe, ktorý je pre mňa vždy oveľa náročnejší ako výstup. Machrovať a robiť hrdinu nemá v horách zmysel, a tak som radšej zvolil prechádzaku okolo jazera. Terén bol však podmočený, občas bolo treba opatrne hľadať pevnú pôdu po nohami. Prechádzka to však bola pekná a výhľad do susedného údolia tiež stál za tú námahu.
Potom som začal pomaly zostupovať. Ako som predpokladal, bolo to utrpenie, každú chvíľu som nadával a klial, lebo koleno búrlivo protestovalo proti takej námahe. Ale bolesť prehlušil výhľad do údolia Nevisu a nečudoval som sa, že sa stal filmovou kulisou. V kempe som zistil, že som ani zďaleka nebol prvý, kto výstup vzdal, niektorí sa nedostali ani po jazero.
Na druhý deň bolo oddychové doobedie, no keďže koleno vcelku poslúchalo, išiel som sa pozrieť do Fort Williamu, mestečka vzdialeného asi 3 km od kempu. Opäť bolo krásne slnečné počasie a zdravili ma všetci neznámi ľudia, ktorých som stretol (veľmi milý zvyk v civilizovanom svete, hádam sa to raz ujme aj u nás).
Fort William je hlavným centrom turistického ruchu pri Nevise. Zopár súbežne prebiehajúcich ulíc, hŕstka kostolov a spústa obchodov so suvenírmi všetkého druhu. Žije tam necelých 10 000 človiečikov a pôvodne stála na tomto mieste pevnosť, ktorú dal postaviť Oliver Cromwell s cieľom ovládnuť tamojšie obyvateľstvo po invázii počas anglickej občianskej vojny. Pevnosť dostala meno po Viliamovi Oranžskom a poslúžila ako vojenská základňa pri jakobitskom povstaní. Fort William leží na brehoch dvoch jazier, Loch Linnhe a Loch Eil.
Necelý kilometer od Fort Williamu je dedinka Inverlochy, kde sa na okraji nachádzajú ruiny rovnomennej pevnosti z 13. storočia. Je neveľká, štvorcového pôdorysu s okrúhlymi nárožnými vežami, obklopená parčíkom a riečkou. Opodiaľ nájdete Inverlochy Castle, čo je jeden z najluxusnejších hotelov v Škótsku, prestavaný z pôvodného zámku z roku 1863. O desať rokov neskôr sa tam na ceste do Balmoralu zastavila aj kráľovná Viktória a veľmi si pochaľovala malebnú krajinu.
Keďže sa blížil čas obeda, bolo treba pobrať sa späť do kempu a nazrieť kuchárovi do hrncov. Aby ste mali predstavu, ako to na našich cestách vyzerá, tak asi takto. Kuchár varí, ostatní pomáhajú alebo len debatujú (a slintajú). V ten deň sme mali na obed zemiakové guľky s hubovou omáčkou a mäskom.
Keď sme sa nabaštili a pobalili, vyrazili sme ďalej na sever. Cestou sme sa ešte zastavili vo Fort Augustuse, kadiaľ prebieha Kaledonský kanál, ktorý sa začína v meste Inverness a končí v Corpachu pri Fort Williame. Fort Augustus leží na južnom konci Loch Ness a okrem historického pozadia je zaujímavý systémom vzdúvadiel. Kanál sa staval v rokoch 1803 - 1822 pod vedením Thomasa Telforda, je dlhý asi 100 km, ale len asi tretina je umelo vytvorená. Zvyšok tvoria jazerá.
Byť pri Loch Ness znamená dve veci: pozieť známu lochnesskú príšeru a pozrieť hrad Urquhart. Lochnesska nás odignorovala, ani len nevystrčila čumák, takže sme sa vybúrili na hrade. Prvú pevnosť na mieste hradu postavila v 13. storočí rodina Durwardovcov a odvtedy hrad prešiel mnohými úpravami a prestavbami. Koncom 17. storočia bol majetkom Grantovcov, ktorí časť z neho nakoniec vyhodili do vzduchu, aby sa nedostal do rúk nepriateľom. Podľa povesti sa však Urquhart spomína prvý raz okolo roku 580, keď sa v týchto miestach zastavil sv. Kolumba, ktorý ako prvý vraj uvidel vo vodách Loch Ness príšeru, tá však pred svätcom utiekla.
Najpôsobivejšou časťou hradu je päťposchodová Grant Tower, kde boli obytné priestory. K ďalším zaujímavým častiam hradu patrí kuchyňa, kobka (s figurínou väzňa), strážnica a pivnice. Z hradu je veľmi pekný výhľad na Loch Ness a návštevnícke centrum je perfektne vybavené suvenírmi a vynikajúcim audiovizuálnym strediskom.
