Do pevnosti vo Fort George je to z Invernessu len na skok a keďže nám aj tam platil Explorer Pass, tak sme sa dali nahovoriť k jej návšteve. Mám veľmi rád sprievodcov, ktorí 1. fotia a 2. nedržia sa len naplánovanej trasy. V prvom prípade je záruka, že po ceste budú početné fotopauzy, a v druhom prípade zase zvedavý sprievodca dokáže obohatiť zájazd o miesta, ktoré by sme za iných okolností neuvideli. Náš Jára patril k takým sprievodcom, za čo sme mu veľmi vďační.
Pevnosť bola celkom pekná a pre toho, koho zaujíma vojenstvo, aj veľmi poučná. Samotná pevnosť pripomína Terezín a svojím pôdorysom aj Komárno. Ešte je v nej malá posádka, no zhodli sme sa v názore, že jej hlavnou úlohou je zrejme kosiť trávu, lebo trávnikov tam bolo neúrekom a všetky boli v dokonalom stave. Do pevnosti sa vchádzalo po tomto drevenom moste a jeho vahadlová časť mi pripomenula jeden van Goghov obraz.
V areáli pevnosti sú zaujímavé rekonštrukcie dávneho života posádky aj s občasnými figurínami, takže návštevník sa dozvie, ako vojaci bývali, ako sa umývali, čo robili vo voľnom čase a ako potom zahnívali vo väzení. Okrem toho je možné navštíviť aj vojenské múzeum s bohatými exponátmi pokrývajúcimi niekoľko storočí až po zbrane ukoristené počas irackej vojny.
Pevnosť sa začala stavať v roku 1747, jej výstavba bola dovŕšená v roku 1769 a hlavným architektom bol William Skinner, hlavný kráľovský vojenský inžinier pre severnú Britániu. Z hradieb je pekný výhľad na záliv Moray Firth, kde sa vraj občas ukážu aj delfíny. Nevyhnutnou súčasťou pevnosti sú samozrejme početné delá, roztrúsené po trávnikoch a nastavené v strieľňach hradieb.
Večer sme sa utáborili v údolí Well of the Lecht, ktoré je v oblasti Glenlivet. Pokiaľ vám je toto slovo povedomé, tak určite v súvislosti so značkou sladovej whisky, ktorú je možné za drahý peniaz kúpiť aj u nás. Tu sme si opäť mohli dopriať viac životného priestoru a súkromia, čo bolo po dlhšom čase veľmi vítané.
Na konci tohto údolia sú zvyšky najväčšej bane na mangán v Škótsku (to je ten biely domček celkom vzadu) z 19. storočia, hoci pôvodne sa tu ťažila železná ruda. Po svahoch kopcov vedie stará cestička, ktorú kedysi používali pašeráci whisky.
Na druhý deň sme prešli celou oblasťou Lechtu, ktorá je jedným z najvýznamnejších lyžiarskych stredísk v Škótsku. Je to nádherná oblasť s nevysokými horami a miernymi svahmi porastenými vresom. Ten už rozkvital a na svahy bol veľmi pekný pohľad. Keď je vres rozkvitnutý a svahy sú fialové, určite to je úchvatné predstavenie.
Po Lechte sme zamierili do údolia Muick, kde sa nachádza rovnomenné jazero. Nad ním sa týči hora Lochnagar, kam sa časť z nás pobrala na túru. My lenivejší sme sa uspokojili s niekoľkohodinovou prechádzkou okolo jazera a myslím, že sme neurobili zle. Obišli sme celé jazero, chodník mierne, občas strmšie, stúpal a mali sme pekný výhľad na jazero zo všetkých strán. Na jeho brehu je malý zámoček Glas-Allt Shiel, ktorý dala postaviť kráľovná Viktória a ešte vždy sa využíva.
Keď sme sa dočkali aj horolezcov z Lochnagaru, ktorých skoro odfúklo, lebo podľa ich slov "štyri víchrice sa tam hrali na chytačku", pobrali sme sa ďalej na juh, smerom na Edinburgh. Cestou sme sa však ešte zastavili na krátku fotopauzu pri tomto zámočku, no aj keď ma zabijete, neviem, ako sa volá. Okolo neho však bol úžasný trávnik, na ktorom sme blbli ako malé deti.
