Z rokliny Corrieshalloch to bolo do Ullapoolu len nejakých 20 kilometrov, takže za pár minút sme divokú prírodu vymenili za civilizáciu. Čo napísať o Ullapoole? Hmm, svojím spôsobom je to diera, no taká, na akú sa nezabúda. V dobrom. Takto si predstavujem typickú škótsku rybársku dedinu či menšie mestečko (ak má niečo asi 1 300 obyvateľov, čo je to?) - nábrežie s bielymi domčekmi, nad ním ešte jedna ulica a potom roztrúsených pár domov. My sme tam išli hlavne nakupovať potraviny do nejakého supermarketu, no bolo dosť času aj na prechádzku po mierne prispatom Ullapoole. Majú tam aj prístav a hlavne krásne okolie. Z jednej strany hory, z druhej strany morský záliv. Páčilo sa mi tam, najmä kvôli takej zvláštnej, ťažko definovateľnej atmosfére, akú často zakúsite v severských končinách.
Z Ullapoolu hor sa zase do prírody. Šéfstvo si na nás vymyslelo výstup na horu Stac Pollaidh, tak sme išli. Bola to veľmi pekná túra, nie veľmi náročná, no bohatá na krásne výhľady. Celú horu sme vlastne obchádzali a zároveň stúpali, takže sme si mohli pozrieť celé okolie z rôznej výšky, pričom sa nám zakaždým otvárali pohľady do väčšej diaľky. Stáť na vrchole vo výške 613 metrov bol zážitok, teraz sa môžete trochu pokochať aj vy.
Plní dojmov a príjemne unavení sme sa zložili po dlhšom prejazde v kempe pre dedinke Durness. Večer v tomto kempe bol jedným z najkrajších počas celej cesty. Mali tam totiž malý prístrešok, ktorý slúžil ako kuchyňa a pohodlne tam bolo miesta asi pre desať ľudí. Už v druhý deň zájazdu sme sa zložili po jednej libre na gitaru a v Durnesse sme si večer urobili party. Asi 45 ľudí sa natlačilo do prístreška, kde sme vyhrávali a spievali asi do jednej v noci. Postupne sa k nám pridávali ostatní zvedaví kempisti, tak sme zmenili repertoár z česko-slovenských piesní na medzinárodne známe, resp. anglické. Verím, že taký večer ešte kemp v Durnesse nezažil.
Okolie kempu bolo fascinujúce. Vlastný kemp stál takmer na okraji útesu padajúceho do zálivu s nádhernými pieskovými plážami. Sever Škótska je mimoriadne bohatý na krásne pláže, no more zrejme nie je na kúpanie najvhodnejšie.
Pár kilometrov od Durnessu je jaskyňa Smoo, ktorá je na konci tohto 800 metrov dlhého zálivu. Vlastná jaskyňa je vyhĺbená do 25 metrov vysokého vápencového zrázu a vchod do nej má výšku 15 metrov. Hala jaskyne dosahuje dĺžku 60 m, šírku 40 m a vedie z nej chodba do ďalších dvoch hál.
Z jaskyne Smoo sme išli ďalej na západ a kopírovali sme pobrežie. Ako som spomenul, zdobia ho veľmi pekné pláže, no vzhľadom na svoju polohu a najmä chladné more nie sú využívané. No pohľad na ne stojí za to.
Po návrate z Orknejí sme sa ešte pomotali v severovýchodnom cípe Škótska a pozreli sme si najmä krajinu pri Duncansby, kde sú zaujímavé skalné ihlany zvané Stacks of Duncansby a okolo nich ďalšie pláže a pobrežné útvary. Naša ďalšia cesta viedla na najsevernejší cíp škótskej pevniny, do Dunnet Head. Zo stometrových útesov je za jasného počasie vidieť Orkneje, čo však nebol náš prípad. V roku 1832 tam postavili maják, na ktorom občas silná búrka kameňmi vyvrhnutými z mora porozbíjala okná.
Byť v Škótsku a nenapiť sa whisky by bol priam hriech, takže zastávka v pálenici Dalmore bola viac než vítaná. Bola síce čiastočne zatvorená, no ako "odškodnenie" nám k skrátenej prehliadke ponúkli pohárik dobrej 12-ročnej sladovej whisky a vstup zdarma.
Inverness je celkom milé mesto. Nie je veľké, dá sa pohodlne prezrieť a je tam čo vidieť. Hlavnou atrakciou je samozrejme hrad nad riekou Ness z roku 1835, kde je súd a v nej pracuje ako tlmočníčka Slovenka z Kysúc, ktorá vyštudovala v Glasgowe ruštinu a poľštinu. Pekná je aj katedrála sv. Andreja a niekoľko ďalších kostolíkov, na pešej zóne vyhrávajú mladí muzikanti z celej strednej Európy. Inverness sa považuje za hlavné mesto Vysočiny, má vyše 51 000 obyvateľov a vraj bolo nedávno vyhodnotené ako najrýchlejšie sa rozrastajúce mesto v západnej Európe. Na mieste dnešného Invernessu stála piktská osada, v 6. storočí ho navštívil sv. Kolumba, do jeho života zasiahol aj Oliver Cromwell a samozrejme ho nenechali na pokoji ani jakobiti.
