Ako zrejme všetky lyžovačky, aj táto sa začala veselo, priam bujaro. Cesta, ubytovanie, spoznávanie chaty, okolia... Na druhý deň bolo rozdeľovanie do skupín podľa lyžiarskych schopností. Spúšťali sme sa dolu miernym svahom a dole nás zaraďovali do skupín podľa toho, čím ďalej sme sa doviezli. Najpočetnejšia skupina bola samozrejme tá, v ktorej boli tí, čo stáli na lyžiach prvý raz, skupina so zdatnými lyžiarmi bola o poznanie skromnejšia. Bavili sme sa na tom, smiali sme sa na spolužiakoch, ktorí sa vyváľali v snehu po niekoľkých metroch, no bol to taký dobrosrdečný smiech, lebo väčšina z nás videla v padajúcich seba.
Keď sme už boli rozdelení, po obede sa začal vlastný lyžiarsky výcvik. Podotýkam, že to bolo pred 36 rokmi, takže lyžiarska výstroj sa s dnešnou nedá porovnať. Veľmi jednoduché viazanie (ak sa to dá nazvať viazaním), lyže tiež nič moc a palice obyčajné, bambusové. A práve tie zohrali významnú úlohu v tom, čo sa stalo.
Na svahu stál pripravený na pomalý zjazd náš spolužiak Imino. Nenápadný, až nevýrazný chalan. Chodil som s ním na základku a s niektorými ďalšími spolužiakmi sme prešli na gymnázium, dokonca sme boli v jednej triede. Imino bol šikovný, všetka česť. Dobre sa učil, čo náš občas aj trošku dráždilo a niekedy sme sa mu aj posmievali, že netrávi toľko času vonku s nami, ale o to viac sa učí. V tomto pokračoval aj na gympli, lebo sa chcel stať letcom. Verím, že by sa ním naozaj aj stal...
Pre lyžiara-začiatočníka je aj mierny svah problém, najmä keď nie je športový typ. Ťažko udržiava rovnováhu, lebo lyže majú občas svoju hlavu a keď si zaumienia, že niekam chcú ísť, tak si tvrdohlavo idú za svojím cieľom. Kameňom úrazu, doslova a do písmena, bola väčšia snehová hruda, do ktorej Imino narazil jednou lyžou. Stratil rovnováhu a snažil sa ju nadobudnúť, no v tom aj pomalom pohybe to nebolo ľahké. Hádzalo ho raz dopredu, raz dozadu, a tak sa v pude sebazáchovy oprel o palice. Ťažko povedať, či jedna z nich bola prasknutá a nikto si to nevšimol, alebo čo sa vlastne stalo. Jasné je len toľko, že palica sa zlomila a Imino vtedy celkom stratil rovnováhu. Prepadol dopredu, no tak nešťastne, že sa mu dlhý ostrý špic zlomenej palice zapichol rovno do oka.
Nasledujúce chvíle boli ako zlý sen. Krik, zhon, telefonovanie, sanitka, lekári, odvoz do nemocnice. Nasledovala operácia, potom ešte jedna, pokiaľ si spomínam. Imino spočiatku oslepol len na to zranené oko, no povráva sa, že lekári mu pri operácii vraj poškodili aj nervy v druhom oku, takže Imino oslepol aj na druhé oko.
Do školy sa už samozrejme nevrátil. Spočiatku sme za ním aj párkrát boli, no ako to v živote chodí, túto nepríjemnú udalosť prekryli iné, príjemnejšie, takže sme na Imina nakoniec vlastne aj zabudli. Na našom predposlednom pomaturitnom stretnutí som sa dozvedel, že Imino už nežije. Ani neviem, či sme ho na vlaňajšom stretnutí aj spomenuli. Možno áno, neviem...
Po dlhom čase som si pred chvíľou na Imina spomenul. Takýto osud si rozhodne nezaslúžil. No nezaslúžil si ani to, aby sme naňho celkom zabudli. Takže, Imrich Krchnák, toto je o tebe a pre teba. Za mňa i za všetkých ostatných z triedy...
