Myšlienky a ideály oboch olympiád sú predsa rovnaké. Športovci zápolia o medaily, snažia sa prekonať rekordy nielen z predchádzajúcich olympiád, ale aj svoje vlastné. Rozdielu niet. Aspoň v tomto. Obrovský rozdiel je však v športovcoch. Jedni olympionici sú zdraví, druhí sú postihnutí. No aj tí postihnutí majú rovnaký cieľ ako tí zdraví športovci. Aj ich zápasy či preteky sú napínavé. Prečo im potom médiá nevenujú rovnakú pozornosť? Vari je to preto, lebo sa domnievajú, že postihnutí športovci nie sú pre nás zaujímaví? Dúfam, že príčina je niekde inde. Ale kde?
Včera popoludní som na nemeckej stanici ARD sledoval vysielanie z paralympiády. Nebolo to prvý raz, čo som sa stretol na obrazovke s paralympionikmi, no aj včera som pociťoval voči týmto športovcom veľkú, priam obrovskú úctu. Nesmierne som obdivoval ich odvahu a najmä fyzickú i psychickú silu boriť sa s tým, čo im nepriaznivý osud nadelil. Silu presvedčiť ostatných ľudí, že aj oni môžu napriek svojim handikepom niečo dokázať, možno aj niečo také, čo ani zdraví ľudia nedokážu. Obdivoval som zjazdárov, ktorí nemali nohy alebo ich mali ochrnuté a na špeciálne upravenej lyži sa posediačky rútili dole svahom. Obdivoval som nevidomých bežkárov, ktorí sa na trati orientovali sluchom podľa lyžiara, ktorý išiel niekoľko metrov pred nimi.
Opäť som si spomenul na jednu historku, ktorú som kedysi čítal. Spýtali si jedného chlapca, aké to je mať postihnutého spolužiaka. Ten len mykol plecami a odpovedal: „Ale veď on nie je postihnutý, on len nemá nohy!“ Ani títo športovci nie sú postihnutí. Len im niečo chýba. Jednému ruka, druhému noha, tretiemu zrak. Rozhodne im však nechýba veľký duch. Keď sa rozhodli, že napriek postihnutiu budú športovať, určite sa mnohí stretli s nepochopením. Možno ich od toho odhovárali, presviedčali ich, aby to nerobili, lebo si ešte viac môžu ublížiť. Oni sa však nevzdali svojej myšlienky, lebo boli odhodlaní bojovať, nejako sa zaradiť medzi zdravých ľudí a niečo dokázať. Iným, aj sebe. A tak bojujú. S vypätím posledných síl dorážajú do cieľa a tam vyčerpaní padajú na zem. Beznohí hokejisti radostne zdvíhajú hokejky a objímajú sa po každom góle. Presne ako zdraví športovci. Aj im tečú slzy od šťastia pri úspechu, či sklamania z neúspechu. Pre mňa sú však víťazi všetci, aj tí, čo skončia na poslednom mieste.
Preto nechápem, prečo sa spravodajstvo z paralympiády obmedzuje len na niekoľko minút. Prečo sa nevysiela aspoň niekoľko hodín, ak už nie celý deň? Či títo športovci si to nezaslúžia? Som presvedčený, že si to plne zaslúžia. Obdivne sa pred nimi skláňam a verím, že keď si pozriete ich výkony, urobíte to isté. Znova sa pýtam, prečo sú títo športovci v úzadí? Prečo sú pre médiá niečo menej ako nepostihnutí, zdraví športovci? PREČO? Rád by som niekedy dostal odpoveď. Ale zrejme to bude tak, ako to spieva Bob Dylan: The answer, my friend, is blowin´ in the wind, the answer is blowin´ in the wind.“
