My ľudia sme už raz takí. Radi zametáme pred prahom druhého, no to, že pred naším špiny za vedro, to nevidíme. Alebo radšej prekročíme. Roky rokúce sme sa nechali viesť. Niežeby sme to boli potrebovali, ale bolo to pohodlnejšie a bez namáhy.
Lepšie však bolo nevedieť, ako vedieť, no nevedieť čo teraz s tým.
Nebudem asi sama čo na Slovensku vidí neuveriteľnú zmenu. Jeden chvíľu pozor nedáva a zrazu zistí, že sa v tom stratil. Pozatvárali sme sa doma. Prestali sme sa navštevovať. Sused k susedovi už nejde na kávu, no dá mu lajk na fotku rannej kávy, ktorú práve postuje na facebooku. Každý sám vo svojom. Prípadne na presso ide do kaviarne, lebo už je lenivý si ju čo i len sám pripraviť. A život po kaviarňach predsa na sieťach ukáže, nech vidia, že si to môže dovoliť. V potravinách zmeníš trasu pomedzi regále, aby si sa kolegyni vyhla. Ešte by sa pozerala čo kupuješ a ohovorila by ťa, ako si to môžeš dovoliť, keďže ste v rovnakej platovej triede. Nepovieš nikomu meno hotela v Chorvátsku kam v lete pôjdeš, aby si ich nedajbože ešte aj tam nestretla. To tak, ešte drinky im potom platiť.
Čo sa s nami stalo? Boli sme lepší keď káva doma došla, no vedeli sme, že suseda nám ju rada uvarí. Keď sa z nákupov stávali spoločenské udalosti a dokázali sme tam predrkotať aj dve hodiny. Keď na spoločné letoviská chodili celé skupiny, len aby spolu boli aj počas dovolenky. A takýchto príkladov môžem dať desiatky. Mali sme sa radi. Máme sa radi akosi menej. A je to škoda.
Ukázali nám kosť a skočili sme po nej. Ukázali nám, že môžme mať viac, no nesmieme sa už o nič deliť.
Odpútali nás jedného od druhého. Ukázali nám, že treba preverovať až sme úplne prestali dôverovať. Pravda, dnes by si nikto nenechal bicykel bez zámku pred obchodom. Nikomu by ho nedal postrážiť. Ba čo, ukradli by ti ho aj so zámkom. Nikto už nikomu neverí. Dosiahli to. Preto je pre politikov hračka s nami manipulovať. A darí sa im. A čo tak si ich prestať všímať a venovať náš čas rozbitým vzťahom doma, v susedstve, či na pracovisku? Čo tak začať skúsiť opäť tam odkiaľ sa to začalo kaziť?
Čím viac máme, tým sme chudobnejší. Čím viac máme, tým viac hlúpostí, ktoré nepotrebujeme kupujeme. A preto sme stále chudobnejší. Keďže kupujeme hlúposti nezostane nám na základné veci a vtedy frustrácia, depresia a lieky. A sme doma.
V Taliansku každý tretí občan užíva príležitostne alebo pravidelne antidepresíva. Viac ako 17 miliónv ľudí z celkoveho počtu 60 miliónov obyvateľov. Alarmujúce. A nie je tomu tak len v Taliansku. Lieky sú však zradný pomocník. Nehovoriac o tom koľko stoja štátny rozpočet, priamo alebo nepriamo. A vážne psychické problémy neskôr skracujú život o 5 až 15 rokov. Nepotrebujeme lieky. Naše telo, ak je spokojné a štastné, je nám samo lekárňou.
Nepríde vám to ale čudné? V Taliansku sa predsa žije skvele. Platy vyššie, roboty menej, kým začne riadne smena už je 9". Po obede oddychová siesta. Každý rok dva krát na dovolenke, raz v lete, raz v zime. More kde sa pozrieš, jazerá, že nespočítaš, hory majú, lesy majú a najlepšie viniče tiež. Pizzu, špagety , tiramisu im kopíruje celý svet. Autá menia každé 4 roky, v každej rodine vždy aspoň dve. Milenku má každý tiež aspoň jednu. Domy síce starobylé, no zariadené viac ako nadštandardne. Aperol na potoky, olivy sa kutáľajú aj po uličkách pri námestí. Vín a syrov kvalitných, že jeden môže závidieť. Tak prečo tie antidepresíva? Z čoho tá depresia???
Ešte stále by ste mali chuť odísť žiť do Talianska? Začali ste mať pochybnosti? Aj ja. V Taliansku sa majú dobre. Až príliš. Bežný občan Talianska už nerieši politiku, nerieši ostatných, rieši seba a svoj blahobyt. Nič mu nechýba. Má všetko. Kúpi si všetko čo chce. A to je práve to. NIČ MU NECHÝBA. Politikov nechá nech sa hádajú. Ak čosi, vie že sa stačí obrátiť na Štrasburg. Nemať sa ale na čo tešiť, je veľký problém. Schopnosť snívať, mať želania, mať tisíc cieľov a objektívov je práve to čo nás udržuje aktívnymi. Je nám motorom. Mať príliš a mať prakticky všetko nás privádza do stavu frustrácie. Môžeš jesť pizzu čo i len každý deň, v najlepších reštauráciach ustrice vyjedať, mať najkrajšie a najmodnejšie oblečenie, aj najluxusnejšie auto, no ak sa o radosť nemáš s kým podeliť , nemáš nič. Keď si dopraješ príliš, stratíš záujem. O všetko a o všetkých. Žiadne priania, otupená túžba, žiadna radosť. Entuziazmus len pár minút po tabletke. Znie to tragikomicky, je to tragikomické.
Nuda. Nuda je ten najhorší spoločník.
Talianska mládež má všetko. Naozaj všetko. Je ťažké ich niečím zaujať. Niečím nadchnúť. Sú rozbehnuté rôzne iniciatívy projekty a programy. Taliansky rodičia si uvedomili svoje chyby a snažia sa to napraviť. Mládež im príliš často prepadáva drogám. Taliansky dôchodcovia síce nemusia očakávať trinásty dôchodok, majú vysoké dôchodky, majú na lieky, aj na vyšetrenia, no sú často sami opustení v luxusných domovoch dôchodcov a zomiearajú opustení v luxusných sanatóriach. A vnúčatá? Nevedia ani len v ktorých sanatóriach boli. Stále narastajúca rozvodovosť, stále znižujúca sa pôrodnosť, a vyšší vek úmrtnosti zapríčiňujú migrény nejednému politikovi. Ale to už inam zachádzam. No nie o talianoch mal byť môj blog. O nás mal byť.
Je dobré nemať všetko. Dáva to priestor tvorivosti, snahe a fantázií.
Na dovolenke je najkrajšie to čakanie a balenie kufra. Potom je to už iba o komároch a kolonách na diaľnici. Na budovaní domova je najkrajšie to budovanie. Na novom aute je najlepšie to platenie splátok, aspoň nám to pripomenú každý mesiac, a o to viac si ho vážime. Prečo si myslíme, že blahobyt je to čo nás štastnými urobí? Prečo sa nepoučíme z chýb druhých, ale čakáme na tie vlastné. Dalo by sa písať hodiny o tom koľko dobrých vlastností my Slováci máme, ako dobre by sme sa mohli mať, keby sme si dokázali uvedomiť čo všetko máme a len to nevidíme.
Porovnávame sa s tými, ktorí sú diametrálne odlišne nastavení od nás a teda aj keby sme to mali, nebudeme aj tak vedieť s tým zaobhádzať.
Pochopiteľne aj v Taliansku je veľa skvelých a pekne harmnicky žijúcich rodín, no zatieňuje im obzor príliš veľa tých, ktorým je všetko málo. Mnohí občania Talianska si už uvedomili, že život je o vzťahoch, o láske a pomoci jedného druhému, nie o blahobyte.
Stačí tak málo, byť tými a takými, akými by sme chceli aby boli tí druhí. Prestaňme sa aspoň hádať.
A nikto už neodchádzajte natrvalo do zahraničia. Pochopíte chybu, keď bude neskoro. Tam vám bude chýbať všetko, no budete mať len jednu nepodstanú vec: blabobyt.
