Ak niečo Slovákom ide dobre, tak je to závisť. Závidíme si prakticky všetko, vlastne každý každému.
Ale to, že závisť je aj vrahom, som si uvedomila až dnes, keď som čítala o smrti nevinných detí, súrodencov, ktorých nezahubil požiar, zabila ich ľudská ľahostajnosť. Ľahostajnosť nás všetkých. A čo z nás urobilo ľahostajných? No predsa naša typická závisť! Bez závisti sa snáď ani žiť nedá. Chudobní závidia bohatým, hlúpy múdremu, obézny štíhlemu, škaredý krásnemu, frustrovaný šťastnému a takto by som mohla pokračovať na dve strany. K závisti si dôvod nájdeme ľahšie, ako si dokážeme nájsť dôvod k tomu, aby sme niekomu niečo dopriali, či želali.
No my želáme, to áno, ale aby o to čo má, čím skôr prišiel!
Malej Márií, ktorá spolu so súrodencami tragicky zahynula v požiari nezávidel nikto. Nikto jej nemal závidieť čo. Nemala nič. Mala len svoju nádej lepšej budúcnosti a obrali sme ju aj o ňu! Závideli sme ju jej? Nie! Nikdy sme jej ju ani len nedopriali. Prečo sme jej ju nedopriali? Čím sa previnila? No ničím. Nebola hodná? Nebola naša? Bola!
Narodila sa na nesprávnom mieste? Nesprávnym rodičom? Či v nesprávnej krajine?
Ona si nevybrala. Nikto sa jej nepýtal. Nikto jej nedal možnosť. Možno tých pár dobrodincov, ktorí sa aj pokúšajú niečo s tou beznádejnou situáciou robiť, sa niekde nájde. Snažia sa o nastavenie pomoci pre tých odkázaných na vlastnú nemilosť, odsúdených na doživotie v chudobe, bez právoplatného uznesenia. Všetci dobre vieme, že bez pomoci nás všetkých to nezvládnu. Nemajú ako. Jedine v jednote je sila a to sa nemôže a nemá ako zmeniť. Čo z pomoci, ktorú jeden nastavuje a druhý bojkotuje. Čo z pomoci ktorú jeden propaguje a druhy sabotuje.
To kde sme až klesli? Na aké morálne dno padáme? Keď toto nás nebodne priamo do duše? Zavinili sme smrť!
Sme predsa zaneprázdnení závisťou. Sme zaneprázdnení každí sám sebou, prinajlepšom našimi najbližšími, v snahe urobiť všetko pre to, aby nám závideli. Aspoň to niečo. Lebo takú závisť, to si treba zaslúžiť! Nikto nezávidí tomu čo nemá nič. Kto sa narodil do generačnej chudoby, z ktorej sám nemá ako vyjsť, ten? Tomu nezávidíme určite. V tej sa proste ocitol a akýkoľvek náznak snahy sa z nej dostať aj tak skončí zvyčajne buď úškrnom, výsmechom alebo ponížením. Tak sa prestáva snažiť aj on. Často rezignuje. A tak z toho začarovaného kruhu proste nevyjdeme.
Nechajme ich v tom. Nepomáhajme im. Sami si predsa za to môžu! NO NIE!!! Nemôžu. Aj my za to môžeme!
Dajme im aspoň šancu, aspoň tú nádej, že aj oni sa raz môžu mať lepšie, a že aj oni raz budú hodní našej "závisti". Skúsme sa aspoň zamyslieť. Skúsme sa niekedy zamyslieť ako trápne sa naháňame za tým, aby nám niekto závidel.
Najkrajšie šaty, najkrajší účes, najkrajšia kabelka. Najkrajšie auto, najkrajší dom, najkrajšia loď. A potom? A ďalej?
No potom nám to budú závidieť! A z toho dobrého pocitu pri kvalitnej a dobre nastavenej závisti budeš predsa spokojne žiť. No nebudeš! Skôr či neskôr ťa aj tak pohltí frustrácia keď si uvedomíš, koľko času si stratil naháňaním sa za zárobkom, ktorý si potom mohol investovať do závisti. A potom ti ich bude treba ešte viac, aby si si prinavrátil duševnú pohodu cez sedenia u terapeuta.
Závisť ti raz bude smrťou; morálnou, sociálnou aj duchovnou.
Pritom stačí tak málo. Napríklad prispieť na projekty, či programy tým organizáciám, ktoré venujú svoj čas týmto zabudnutým ľuďom. Namiesto ďalších hlúpostí, ktoré aj tak raz po tebe skončia kdesi v bazáre, nakúpiť didaktické hračky pre tieto zabudnuté deti. A oni sa ti raz odvďačia. Ako? Vlastným vzdelaním. Budú autonómne, samostatne a pekne žiť. Ale ak už naozaj, ale naozaj myslíš, že proste musíš len sám sebe a nikdy nič nikomu, tak aspoň prestaň kritizovať a vysmievať sa tým, ktorý sa tu o niečo snažia. Pre ktorých osudy detí ako ten malej nevinnej Márie nie sú ľahostajné a len akousi senzáciou.
A váž si tých ľudí prosím! Vieš prečo? Lebo oni to robia aj pre tvoje deti! Pre teba. Pre vytvorenie inej, novej a lepšej spoločnosti. Pomaly, ale predsa! Ty nerobíš ani toľko.
Zatiaľ ale robíš čo? Som zabudla. Buď sa venuješ nakupovaniu nejakej "závisti", alebo sa venuješ závideniu niekomu inému. Ale neuveríš, sú aj takí ľudia čo ti nezávidia nič. Nemajú čo. Patrím k nim. Pretože ľudí, ktorí myslia len sami na seba, mi je len ľúto. Veľmi ľúto. Pretože práve takí sa stávajú ľahkými hračkami v rukách manipulátorov.
Áno, takých čo stále viac dvíhajú ceny všetkého, lebo vedia, že aj tak dolezieš a kúpiš si, no predsa čím drahšie, tým viac ti to potom závidia. Veď kto ti už bude závidieť niečo lacné. Nakúpiš hlúposti, potom ti už ani na základné nezostane. Takíto sú ľahkou obeťou falošných politikov, ktorí im nasľubujú toľko, že by to za tri mandáty nestihli, no ty veríš, lebo predsa tak ti umožní pokračovať vo falošnej nádeji za lepšou závisťou.
Malej Márií bolo jedno aké módne trendy si momentálne "závidíme", jej by boli stačili aj nederavé topánky. Jej bolo jedno aký nový dizajn bytov momentálne závidíme, jej stačila darovaná deka, aby jej doma nebola zima. Pretože jej rodičom nikto nepomohol v sprevádzaní za lepším životom, za prepychom, akým je komfortný domov s ústredným kúrením, nikto im nepomohol k nastaveniu iného a štandardného života. Aspoň štandardného. Nie prepychového, to by im potom ľudia začali závidieť! A o to oni myslím nestoja. Chcú len medzi nás patriť. Už k nám však patria. myslime na to, keď ich začneme opäť odsudzovať. Tebe kedysi raz niekto tiež pomohol a aj ti pomáha. Sám by si nikdy nebol tam kde teraz si.
Článok písaný ako podnet k uvedomeniu tým, ktorí sa v ňom nájdu, ale aj ako vďaka, obdiv a úcta pre tých, ktorí sa v ňom nenašli, lebo to znamená, že to niečo pre to, aby sa takéto tragédie viac nestávali, už robia.
