Kam sa jeden pozrie, všade čosi. Kameňa už niet na kameni.
Zla a hádok kde sa otočíš, háda sa snáď každý s každým, útočíme už vopred, pre istotu preventívne, jeden sa už obáva aj na zastávke názor vyjadriť, lebo nevie z akého oddielu je prístojaci. Dobra menej ako šafránu, že jeden by pomyslel aj čosi s tým robiť. Premýšľa či odbornú lekársku pomoc nevyhľadať, cíti, že to nedáva a celé ho to pohlcuje no v zápätí počuje, že to nie odborníci, to len psychológia, len psychiatria nejaká. To kto už len vážne môže brať. Dobre, tak teda za kým ísť?
Strácam sa, ako to teda je? Keď ma bolí srdce, kardiológa vyhľadám. Vyšetriť sa dám. Ak mám pochybnosti o diagnóze a navrhovanej liečbe, vyhľadám ďalšieho, takého ktorý si získa moju dôveru. Zájdem prípadne za ďalším, pre konfrontáciu. Vyberiem jedného a sledujem jeho rady. Podobne postupujeme pri akejkoľvek telesnej bolesti, fyzickej ťažkosti. A čo tá duševná, psychická?
Vás z toho všetkého čo sa na Slovensku deje bolí čo? Mňa už nie srdce, hlava, ani žalúdok. Mňa z toho všetkého bolí duša. Keď nás bolí duša, ideme za psychológom? Nie nejdeme. Načo. To prejde. To je len taký stav. Aj búšenie srdca je len stav a utekáme za lekárom. Malo by to následky ak nepôjdeme? Rozumiem.
Prečo teda neutekáme keď nám búši duša na poplach? Aha, to prejde samo? To nebude mať následky. Tak teda ten dramatický nárast užívania antidepresív, to s tým tiež nemá nič spoločné. Okolo 15 miliónov eur ročne na Slovensku za tieto lieky zaplatíme. To potom už musíme, donútilo nás to. Prečo ísť len s príznakmi, keď možem ísť až s infarktom.
Aha, rozumiem. Takí šarlatáni, mastičkári akýsi, kto by im mal dôverovať. Skrývajú sa za titulmi spredu zozadu. Zaujímavé však, že pred operáciou srdca, ako prvé pozeráme či má dosť titulov lekár, ktorému sa zveríme pod skalpel.
Veľmi ma zarmútilo s akou ľahkosťou sa rozpráva o vzdelaní psychológov a psychiatrov, ktorí sa podpísali pod otvorený list premiérovi. Nie ani tak pre samotnú telenovelu na pokračovanie, ktorá sa okolo toho rozbehla, ale preto, že opäť to, čo by malo byť pozdvihnuté a propagované, dostalo facku. A opäť musia dokazovať svoju validitu, svoju hodnotu.
Za dobrotu na žebrotu.
Zatiaľ čo absolventi právnickych odborov, ekonomických, marketingových či manažerských a mnohých ďalších odborov zameraných na výnosné objektívy, prosperitu, business a investície, svojho času dosiahnu úspechu, majetku a blahobytu, tak absolvent medicíny, ktorého práca z neho nikdy majiteľa jachty neurobí, musí čeliť ešte aj verejným vyhláseniam o nedôveryhodnosti, neopodstatnenosti až nepotrebnosti vlastnej profesie.
Presne opačne milí páni politici. Presne opačne milí Slováci.
Duševné zdravie mnohých z nás je na tom ako je. Pandémia nám ukázala, čoho sme schopní a ako málo stačí k vyvolaniu demagógie. Problém však je ten, že častejšie navštevujú psychológov tí bez psychických porúch, aby zvládli a vedeli sa vyrovnať so životom vedľa ľudí s psychickými poruchami. Sú to práve oni, odborníci psychológie a psychiatrie, spolu so psychoterapeutmi, všetci profesionáli duševného zdravia, našou nádejou, že raz bude Slovensko opäť takým akým bolo. Zemou so súdržným, ohľaduplným a šťastným národom a trébars aj s novou hymnou.
Keď je niekto mŕtvy nevie o tom, proste ním je. Smútia a trápia sa všetci okolo neho, len on už nie. Jemu je to predsa už jedno.
To isté platí aj v prípade ak niekto má duševné ochorenie. O to viac, keď svojmu okoliu škodí. Uvedomujú si to všetci okolo neho, len on nie. Až pokiaľ mu s tým nepomôže odborník.
Dôverujme odborníkom, ktorí o svojej dôveryhodnosti nikdy nedali pochybnosti. Každý profesionál, ktorý zasvätil svoj život štúdiu a výskumu, aby pochopil čo sa s nami deje. Aby neustále hľadal súvislosti a nové možnosti ako ustáť novodobú hystériu dnešnej doby, si zaslúži našu vďaku, nie naše pochybnosti. V dobe kde sme sa v evolúcií pohli tak rýchlo dopredu, že sme ešte písacie stroje nestihli z pivníc vyhodiť a už diktujeme text do hodiniek, ktorý nám nielen zapisujú, ale súbežne spracováva asistent Go. A ďalších sto príkladov by som mohla uviesť. Toto predsa ľudský mozog nemôže byť schopný tak rýchlo spracovávať, že sa prispôsobí bez akýchkoľvek následkov, či ujmy na našom zdraví pri tak rýchlej evolúcií, tak rýchlym zmenám, z komunity do izolácie, zo vzťahov reálnych do pseudo vzťahov, zatiaľ čo prechod z analfabetizmu nám trval celé storočia. A ešte aj to s nejakými menšími generačnými traumami.
Všetko so všetkým súvisí. Len keď my radšej tie jednoduché a instantné riešenia. Hlavne nech to je krátke, netreba u toho príliš myslieť a hlavne nech to veľa nestojí. No ak si dočítal až sem, tak to nie je zas až tak úplne stratené.
Hlavne sa o tom rozprávajme. Vieme čo ukázala pandémia a uzatvorenie sa doma. Prestaňme sa zatvárať aj keď nemusíme. Komunikujeme, rozprávajme sa, diskutujme. Prestaňme sa hanbiť za rozhovory o duševnom zdraví. Aj preto sme ľahkou korisťou predátorov a manipulátorov. Tu už nejde vlastne ani o to, čo kto hovorí, ale čo kto ukazuje. Ak ty sám nemáš problém o to lepšie, no ak vidíš, že ho má niekto v tvojom okolí, snaž sa ho usmerniť. Možností je veľa. Potrebujeme sa vrátiť byť tými kým sme boli. Dobrými ľuďmi. Ktorí budú voliť srdcom a nie strachom.
Ešte nikdy som však nevidela dobrého človeka, od ktorého by som sa chcela niečo naučiť a mohol by mi byť vzorom, aby mal v slovníku viac vulgarizmov ako môj sused pri rúbaní dreva, mať pohľad, že by aj mlieko skyslo, ked sa doňho pozrie a uškŕňať sa pri urážaní tých, ktorých nevie poraziť.
Oči sú odrazom duše. Pozerajme sa ľuďom do očí.
Neviem ak vy, no ja sa radšej chcem pridať k tým dobrým. Nie k tým, ktorý chcú priniesť mier sediac v tanku.
Takých už tu bolo dosť. No našťastie aj sama história ukazuje, že zlo má tiež svoje hranice.
