Čo sa stalo krajine kde brat proti bratovi zbrojí, kde priateľ priateľa zradí?
Krajina kde už málokto úprimný chce byť. Kde sa bojíš byť pravdovravný, lebo môžeš byť za to stíhaný a kde klamár si je istý, že mu všetko prejde. Kde zdá sa všetci proti všetkým sú. Alebo nie, mýlim sa. Tí podlí tí držia spolu, to áno, no aj to je len otázka času, kedy jeden druhého zradia.
K písaniu tohto blogu ma však neinšpirovalo len pozorovanie našej smutnej doliny, prepáčte - našej krajiny. No osobná skúsenosť, ktorá ma zasiahla takou mierou, že potrebujem s ňou vyjsť na svetlo sveta, vytiahnuť ju z temnoty duše tých dvoch stratených duší v nádeji, že si môj blog prečítajú, nájdu sa v ňom a prebudí sa v nich svedomie.
Zhodou náhod a okolností som sa dostala k spolupráci s dvoma skvelými ľuďmi. Muž a žena. Nie pár. Spolupracovníci. Čoskoro som zistila, že ich vzťah ďaleko presahuje len pracovné záležitosti. Vedeli všetko jeden o druhom. Brat a sestra takmer. Dokázali spolu neuveriteľné veci, majú za sebou skvelé projekty, kopec dobre odvedenej práce. Hovoríme o dvadsať rokov trvajúcom priateľstve a spolupráci. Radosť ich pozorovať. Cítila som sa poctená, keď ma vyzvali k spolupráci. Veľa sme spolu rozbehli, zrealizovali a ešte viac plánujeme...teda sme plánovali. Zrazu, po takmer troch rokoch som s hrôzou a poľutovaním zistila, že bojujú proti sebe a to dosť podlým spôsobom. Ja som bola tá bábka v ich divadle, ich nástroj k pomste jedného voči druhému. On ju chcel dominovať a cezo mňa si overoval jej dôveryhodnosť. Ona cezo mňa hľadala dôkazy o jeho sprenevere údajnej. Zákerná hra, ktorú sa dali hrať v boji o pozíciu, o nadvládu, o domináciu, úspech, vyšší zárobok, viac výhod a benefitu? Neviem a už to ani nechcem vedieť.
Nepatrím k tým naivným ľuďom, ktorých obalamutíš poviedkami, tiež mám nejaký ten semester na vysokej škole, či psychosociálny výcvik za sebou. Aj veľa kníh s tematikou psychologickou prečítaných. No títo dvaja akože priatelia ma dostali. Boli a teda sú prefíkanejší ako všetky vedecké články dohromady. A mrzí ma to, a veľmi.
Nie pre mňa. Ale pre nich. Ja som sa rozhodla spoluprácu ukončiť. Pochopiteľne som sa snažila s bielou vlajkou mávať, no obaja ozbrojený až po zuby, keď sa kamufláž prevalila, ma zvalcovali. Vraj tomu nerozumiem.
No hlavne, že vy rozumiete všetkému som si povedala.
Našťastie moja existencia od nich nezávisí. Našťastie môžem odísť a ponechať si v srdci len malú spomienku na časy toho krásneho priateľstva, ktorého percepcia tam bola. To bolo reálne a viem, že tam bolo. No čo vyhralo? Čo ich prevalcovalo? Túžba po moci, ovládaní, nadvláde a to všetko pre vlastné blaho? Asi. Individuálne blaho. Keby však vedeli, že to blaho sa dalo krásne vytvoriť spolu a blaha by toľko bolo, že by dosť zostalo pre oboch, ba čo, dokonca by blaha aj ďalším zostalo a rozdávať sme ho mohli, pre blaho všetkých. Pretože obaja pracujú v sfére kde cieľom je, alebo by teda malo byť, blaho spoločenské.
NIE! Nikdy nič nikomu iba sebe samému. A za akúkoľvek cenu.
Nežijem stálo na Slovensko, mám to tak na striedavku a preto mám túto unikátnu možnosť pozorovať aj kultúru iných národov, iných krajín. Teda poviem vám, toto len tak ľahko inde nezažijete. Áno, podlosti je všade dostatok, no zvyčajne sa podlo k sebe správajú nepriatelia. NEPRIATELIA.
Radšej úprimný nepriateľ, ako neúprimný priateľ.
A v takýchto dimenziách, v takomto rozmere, vám poviem, to sa len tak nevidí. Potrvá mi kým toto všetko spracujem. Dôverovala som im. Smutno mi je. No nestrácam nádej. Viem, že raz pochopia. Nebudem síce u toho, ale viem, že raz pochopia. Pretože nie sú zlí. Sú len akýsi stratení. Džbán ich želaní a túžob sa naplnil príliš? Nekorešpondoval s ekonomickými možnosťami a tak sa vymyslel plán? Asi.
Vôľa po blahobyte je pliaga. Moc je droga. Privádza k podlosti, falošnosti, aj zabíjaniu. Vidíme to kde sa vo svete pozrieme. A teda dosiahneme presný opak toho čo sme chceli. Pretože svedomie nás raz dobehne. Vie totižto utekať tiež. Nie tak rýchlo, ale rozhodne je v behu vytrvalejšie.
Ak si sa v mojom blogu nenašiel, lepšie. Mám radosť, no ak si sa v ňom čo i len štipku našiel, zastav to, prosím.
Zrada bolí viac ako čokoľvek iné. Teba, jeho, ju. Ešte aj stará mama ti to vytkne na smrteľnej posteli ak zradíš tvojho kamaráta z detstva, pre ktorého chystala koláčik spolu s tebou. Zrada milenky bolí, ale je predvídateľná. Zrada bratranca, je scenárom asi každého dedičského konania. No zrada priateľa sa neočakáva. A bolí najviac.
Priateľstvo je niečo posvätné, alebo by aspoň malo byť.
Taká perla na záver. Pár dní naspäť som bola v jednom obchodnom dome v Miláne. Platil pri pokladni jeden mladý muž arabského pôvodu. Chýbalo mu asi 9 euro na úhradu pri pokladni. Zahanbil sa a ostýchavo žiadal o vrátenie niektorých produktov. Pán za ním tiež arabského pôvodu, len gestom ruky ukázal pani v pokladni, že účet doplatí. Chlapec poďakoval. Objal ho a odišiel. Zvedavosť rýdzo slovenská mi nedala inak a spýtala som sa.
"Vy sa poznáte? Aké milé gesto od vás!" Odpoveď znela: "Nie, prečo? - veď to bola moja povinnosť, viete my to máme napísané v koráne." A dal mi najavo, že moja zvedavosť sa mu nepáčila. Zahanbila som sa.
Vrátim sa asi k čítaniu biblie, lebo verím, že aj my to tam máme. Nájdem pasáž o pomoci blížnemu, o zrade a dám ju prečítať aj mojím bývalým priateľom. Alebo, že by aj korán bolo lepšie pozrieť? A pomyslela som si, že dúfam, že budem mať za sebou v rade aj ja niekoho arabského pôvodu, keď mi raz bude chýbať pár drobných, lebo neviem koľko Slovákov by niečo podobné urobilo.
Je radosť pozorovať keď dobro v praxi naozaj funguje. Keď si dokážu pomôcť v týchto krajinách cudzí ľudia navzájom. Prečo sa na Slovensku snažia okrádať, podvádzať a zradiť aj niektorí priatelia ?
