V posledných rokoch sa čoraz viac stretávam s novým typom narcizmu.
Už to nie je len ten klasický, hlučný a okázalý narcista, ktorý potrebuje obdiv publika a zrkadlí svoju hodnotu v očiach druhých. Nie je to ani ten tichý, zranený narcista, ktorý manipuluje cez svoju krehkosť a potrebu byť zachránený. Je to niečo iné, forma egocentrizmu, ktorá stavia vlastnú identitu na predstave, že „nikto ma nie je hodný“: Ja som niekto iný. Nepotrebujem nikoho.
Objavuje sa iná forma – narcizmus samoty.
Títo ľudia tvrdia: „Ja nikoho nepotrebujem. Ako keby hovoril: Nikto nie je na mojej úrovni. Radšej budem sám, lebo len ja viem, ako žiť správne.“ Samota sa tu tak nemôže stať priestorom pre rast, ale arénou nadradenosti. Byť sám sa prezentuje ako dôkaz sily, no v skutočnosti sa to môže stať múr, za ktorým sa skrýva hlboký strach z intimity a odmietnutia.
Je dôležité rozlíšiť:
Zdravú samotu, ktorá dáva priestor pre sebareflexiu, tvorivosť a odpočinok.
Patologickú samotu, ktorá nie je voľbou, ale pózou. Tvári sa ako sloboda, ale je to väzenie, v ktorom človek znehodnocuje ostatných, aby ospravedlnil vlastnú izoláciu. A v tomto sa vyznať, nepadnúť do pasce sebaklamu - je veľmi zložité. To čo funguje jednému, nemusí druhému, ktorý "to odpozoroval"
Žijem v Taliansku a stretávam desiatky osamelých ľudí. Je to akási móda.
Rozhodli sa pre samotu. Vraj voľba, nie nevyhnutnosť. Stretávam veľa tých čo sa sami popri jazere prechádzajú, sami sedia v pizzerií, či sami v kaviarni. Sú všade a je ich čoraz viac. Nepôsobia však ako tí, ktorí našli pokoj v tichu a vlastnej spoločnosti, ale bytosti, ktoré od šťastných majú veľmi ďaleko. Alebo je to len môj subjektívny postoj? Nechám tu otvorenú otázku... Z môjho hľadiska samotu používajú ako štít, za ktorým sa skrýva prázdnota. Sklamania, negatívne skúsenosti, únava či vyčerpanosť. Ich reč tela je tvrdá, ich slová sú plné presvedčivých argumentov, ktoré síce presvedčia, ale tá silná percepcia pohŕdania druhým, tam je všadeprítomná, alebo aspoň na mňa tak pôsobí.
Som sám, lebo ma nikto nie je hoden. Nikto si moju prítomnosť nezaslúži.
Ale ich oči prezrádzajú viac ako sú si vedomí. Niet šťastnejších očí, ako tých, ktoré šťastie zdieľajú. Oči osamelých prezrádzajú hlbokú únavu a smútok.
A čo sex? Keď príde telesná potreba. Ako ju asi riešia osamelí ľudia? Asi rôzne...
Niektorí volia ľahké vzťahy na jednu noc, instantnú rozkoš bez záväzkov. Ale často pritom nevidia, že druhá osoba môže prehodnotiť svoju potrebu samoty – možno hľadala práve teba, možno si jej ublížil – zatiaľ čo ty si chcel len krátkodobú slasť. Takto sa rodia frustrácie, nedorozumenia a sklamania. Ktoré možno privedú k osamelosti aj toho, čo o ňu nikdy nestál.
Človek nie je lev, je zebra: tvorí sa v skupine, žije v spoločenstve, potrebuje dotyk, porozumenie a spojenie.
Novodobý narcizmus nie je len o láske k sebe – je o odmietaní všetkého, čo by mohlo narušiť ilúziu dokonalosti. A paradoxne, tí, ktorí hovoria, že nikoho nepotrebujú, sú často najviac hladní po láske.
