Nie, toto nie je príbeh o herečke, ale o nás. O tom, ako rýchlo dokážeme súdiť, keď niekto padne a ako pomaly sa učíme mať súcit.
Ako by sa jeden mohol nepozastaviť nad životným príbehom herečky Elene Podzámskej.
Kto ju obdivoval ako známu osobnosť, ženu s charizmou, talentom s tou dávkou noblesy, kto si našiel v nej niečo, čo ho inšpirovalo.
Lenže neboli by sme to my, Slováci, aby sme k človeku zachovali úctu aj po jeho páde.
Zrazu sa pre mnohých z obdivovanej ženy stáva len terč výsmechu, alebo bulvárna senzácia. Zrazu namiesto pochopenia prichádza štipka irónie, za hrsť výsmechu a za lopatu škodoradosti, ale ľudskosti v tom všetkom ani zrna.
Neprináleží nám právo zasahovať do súkromia ženy, o ktorej prakticky nič nevieme.
Vieme len to, čo sa napísalo, čo sa povedalo, alebo čo sama bola nútená ponúknuť spoločnosti, ak chcela zostať prijatá. Udržať si kariéru, imidž, status – to všetko vyžaduje viac síl, než si väčšina z nás vie predstaviť.
Na verejnosti jedna, v súkromí druhá. Nikto nezlyhá z večera do rána. Kde sme boli keď nás potrebovala?
Zlyháva sa pomaly – po krokoch, po dňoch, po rokoch.
A práve vtedy by sa mal človek, čo má aspoň kúsok súcitu, pýtať:
Prečo sa trápila a nikto jej nepomohol?
Prečo mala pocit, že ak prizná slabosť, stratí hodnotu?
Prečo sa rozhodla mlčať, kým ju ten tlak nezlomil?
Prečo verila, že keď sa bude usmievať, všetko zlé zmizne?
Možno si osvojila vieru, že stačí vyzerať dobre, aj keď sa cítila zle.
A možno ju k tomu naučila práve spoločnosť, ktorá viac oceňuje lesklý obraz než pravdu.
Nie je to o popularite ani o alkohole.
Je to o neviditeľnej hre, ktorú hráme všetci – o snahe zostať prijatí, aj keď nás to stojí samých seba. Každý, kto sa pokúsil byť „dokonalý“, vie, aký je to tlak.
Pretvarujeme sa, aby sme neboli odmietnutí. Hráme rolu, ktoré od nás spoločnosť očakáva, až kým sa tie role nestanú väzením.
A tak si položme otázku:
Koľkokrát sme v živote videli, že niekto z nášho okolia začína padať – a nič sme neurobili?
Koľkokrát sme sa uspokojili s vetou: „Vedela, do čoho ide.“ Alebo s chladným: „Čo chcela, to má.“
Nie, tak to nie je. Nikto si nezaslúži pád len preto, že chcel byť prijatý.
Máme odborníkov, organizácie, kampane, systémy pomoci. A predsa... nedôverujeme. Ignorujeme. Dokonca sa vysmievame, súdime, zosmiešňujeme.
Je hanbou hľadať pomoc, je hanbou zlyhať, ale nie je hanbou predstierať? Paradoxná spoločnosť, ktorá radšej potláča, než lieči.
Sme ako deti, ktoré sa posmievajú spolužiakovi, keď spadne pre rozviazané šnúrky. Lenže učiteľka, ktorá by nás okríkla, už nepríde. Sme dospelí – máme slobodu smiať sa komukoľvek? Ale tým sme stratili aj schopnosť vnímať bolesť druhých.
Nie sme vinní len z neposkytnutia pomoci. Sme vinní aj z tichej sabotáže každej snahy o pochopenie.
Z toho, že človeka, ktorý požiada o pomoc, rýchlo označíme za slabého, problémového či na „na lieky“. A pritom by niekedy stačilo tak málo. Povedať človeku, ktorého máme radi, je nám blízky, či akokoľvek s ním súcitíme;
"Dávaj si pozor, máš rozviazané šnúrky, môžeš spadnúť." A ak predsa len spadne – nepripomínajme mu, že sme ho varovali. On to vie, nezabudol. Zdvihnime ho a buďme tam. Nie ako sudcovia, ale ako ľudia, ktorí chápu, že niekedy predsa padáme všetci.
Vyhľadať pomoc nie je hanba. Hanba je tváriť sa, že ju nikto nepotrebujeme.
Človek, ktorý sa rozhodne požiadať o pomoc, nie je slabý — je odvážny. Je to ten, kto sa rozhodol životu čeliť, aj keď to bolí.
Ak cítime, že už nevládzeme, my alebo niekto z nášho okolia vyhľadajme pomoc, zavolajme, napíšme, hľadajme odborníka. Nie sme v tom sami, nebuď v tom sama, sám.
Nie sme problém. Sme ľudia, ktorí občas potrebujú pochopenie a podporu – a máme na ňu plné právo.
Kto sa smeje Elene Podzámskej, ten sa smeje sám sebe.
Lebo jej príbeh nie je o nej. Je o nás všetkých, ktorí ešte stále hľadáme odvahu byť ľuďmi.
