Niektoré zločiny sú viditeľné, iné sa dejú potichu — v srdciach, v rodinách, v dôvere, ktorá sa rozpadla.
Aj napriek tomu, že tie druhé bolia viac, zostanú beztrestné.
Spoločnosť hľadá vinníkov tam, kde sú len dôsledky a ospravedlňuje tých, ktorí zlo vytvorili s úsmevom na tvári.
Svet je unavený.
Unavený z hluku, z predstierania, z túžby po dokonalosti, ktorá neexistuje.
Prijíma tých, ktorí vedia svoje zlo pekne zabaliť, a odsudzuje tých, ktorí sa s ním len ťažko snažia vysporiadať.
Niektoré skutky sú trestné podľa zákona.
Iné – tie, čo zraňujú duše – nie sú pod žiadnym paragrafom.
Za klamstvo, za zradu, za rozvrátené rodiny, za nešťastné deti, ktoré pre nelásku plačú, nikto nikdy neskončil vo väzení. Niekedy sa pýtam, prečo svet tak rýchlo odpúšťa tým, čo klamú, a tak prísne súdi tých, ktorí len milovali nesprávnych ľudí. Odsúdi tých čo sa nevedia štandardu pretvárky prispôsobiť.
Možno preto, že lož vie byť pôvabná a pravda býva tak surová.
Keby nevera a klamstvo boli trestným činom, súdy by veru nestíhali.
A možno by sa zrazu ukázalo, že väčšina sveta žije z falošnej milosti, nie z pravej neviny.
Mnohí ľudia páchajú zlo potichu – za dverami bytov, za úsmevmi v kostole, za maskou slušnosti, za slovami o spáse a odpustení. Ich skutky sa nedajú vymerať rokmi odňatia slobody, len následkami:
rozpadnuté vzťahy, spolužitia bez dôvery, zlomené deti, unavené ženy a ich aktu chtiví muži. A potom to ticho, ktoré bolí viac než krik.
Sú medzi nami tí, ktorí zlo nezačali, len sa narodili uprostred neho.
Žijú v prostredí, kde sa láska zmenila na výčitku a pravda na výsmech. Zlyhali, lebo nepoznali iný vzor. A svet ich za to odsúdil.
Poznám viac takých prípadov. Deti neverných, manželky záletníkov, manželia slasti-chtivých žien. Nezlyhali preto, že by boli zlí, ale preto, že ich bolesť bola viditeľná. Vzbúrili sa. Rezignovali spoločensky alebo partnersky.
Aj za nevydarenú krádež skončíte vo väzení, no za vydarenú neveru vám nehrozí prakticky nič.
Tí, čo zlyhávajú potichu, dostanú dokonca súcit.
Máme ich predsa pochopiť. Mali svoje potreby. Vydržali však vo vzťahu. Kvôli deťom. Kvôli rodine. Dôvod si nájdu vždy. Tí, čo však zlyhajú nahlas, dostanú trest – a my si ešte dáme právo ich súdiť. Vo väzniciach je príliš detí – práve týchto ne-láskových. Nedávno som čítala o jednom "spoločensky nebezpečnom", ktorý bez lásky v nevere rodičov vyrastal.
A to je absurdita, ktorú nechceme vidieť.
Ľutujeme tých, čo zničili hodnoty, a súdime tých, čo boli ich obeťami. Nie preto, že by sme boli krutí, ale preto, že sa bojíme priznať, kto skutočne spôsobil pád.
Spravodlivosť sa často mýli v adresátovi.
Systém trestá následok, ale nikdy nie koreň. Zlo, ktoré má pekné šaty, zostáva slobodné. A zlo, ktoré sa narodilo v bolesti, dostane paragraf. Ale aj v tomto svete stále existuje dobro.
Tiché, nevýrazné, bez mikrofónov.
Dobro, ktoré neopraví svet, ale aspoň neprestane milovať.
Dobro, ktoré verí, že aj z tých najtemnejších príbehov sa môže zrodiť niekto, kto už nikdy nebude klamať.
Možno by raz malo existovať väzenie pre klamstvá, ktoré ničia rodiny.
Pre neveru, ktorá zabíja dôveru.
Pre pýchu, ktorá sa maskuje zbožnosťou.
Ale viem, že taký súd neexistuje.
Ten jediný spravodlivý má pomalé, ale presné ruky — volá sa svedomie.
A predsa – aj uprostred všetkého klamstva a bolesti sa stále rodí dobro. Z ľudí, ktorí sa nezriekli citu. Z tých, čo odpúšťajú bez potlesku. Z tých, čo sa modlia aj za tých, ktorí im ublížili.
A tak jeden vstane, hoci bez potlesku.
Umyje si ruky, v ktorých zostalo svetlo, a ticho sa usmeje.
Lebo pochopí, že nie všetko dobré musí byť videné, aby bolo skutočné. A že nie všetko sväté je na oltári.
Niekedy sedia vzadu v lavici — unavené, ale napriek všetkému stále verné.