Priala by som si, aby sme neutekali do zahraničia len preto, že nám to sľubuje lepší život, vyšší plat alebo rýchly úspech. Priala by som si, aby sme sa nestali len zamestnancami a sluhami ekonomiky cudzích krajín. Prajem si, aby ste si uvedomili, že takýto útek môže byť najväčšou chybou, ktorej budeme v živote veľmi ľutovať – nie ako zamestnanci, ale ako ľudské duše, ktoré stratili svoje korene, svoj domov a pokoj v srdci.
Zo Slovenska som odišla dva krát. Nie jeden, ale dva krát.
Prvý krát ako mladé dievča, plná nádejí, ktorá sa na úrade práce na Slovensku stretla s nepochopením a realitou, ktorá zďaleka nebola taká perspektívna ako profák pri maturitách sľuboval a ako som si predstavovala. A potom znova, po rokoch, keď nás spolu s priateľom ťahalo oboch srdce vlastencov späť, lebo sme nechceli, aby náš syn vyrastal v cudzine.
V cudzine, kde si dobrý len dovtedy, kým ťa potrebujú. Skús raz povedať, že nevládzeš a uvidíš dôsledky.
Návrat na Slovensko bol ale tvrdý. Videla som všetky tie nedostatky, ktoré som predtým nevidela. Zdravotný stav nášho syna si vyžadoval intenzívnu starostlivosť a po ďalších štyroch rokoch preskakovania medzi lekármi a klinikami celého kraja, sme urobili rozhodnutie vrátiť sa do Talianska. V Taliansku je zdravotníctvo na vysokej úrovni. Už po pár mesiacoch sa stav nášho syna zlepšil, bol silnejší. Na povrchu to vyzeralo perfektne – primárne potreby boli zabezpečené, bolo nám dobre.
A potom prišiel ten deň. Krásne detské ihrisko talianskeho mestečka pri nádhernom jazere, jeden krásny, slnkom zaliaty letný deň. Môj syn, chlapček s dušou tak krehkou ako lístok z brezy a srdcom tak veľkým ako celý svet, sa priblížil ku chlapcovi afrického pôvodu na preliezkach, ktorý bol sám. Oslovil ho lámavou taliančinou. Odpoveď?
„S tebou sa nehrám, choď preč, ty si imigrant!“
Vtedy mal päť rokov a počuť také niečo z úst toho chlapca, to bola rana, ktorá sa zaryla hlbšie než hocijaký urážlivý pohľad dospelého taliana. A verte mi, taká rana sa nezabudne. Riadna facka neúprosnej reality. Od dieťaťa. A nie hocijakého dieťaťa, ale vnuka jednej miestnej, veľmi populárnej učiteľky základnej školy.
Ten deň sa môj syn už nechcel hrať a jediné čo chcel, bolo ísť domov. Domov... A ja som pochopila, aký domov som mu vybrala. Kde asi nebude tak jednoduché nájsť mu kamarátov. A že vlastne ani ja, ani on, tu nikdy nebudeme doma.
Prečo? Pretože zostaneme navždy cudzinci. Podľa mena, prízvuku, nerozhoduje farby pleti.
A ten chlapec? Narodil sa v Taliansku, má síce tmavú pokožku, ale je právoplatný Talian. A napriek tomu sme pre neho „imigranti“ my — Európania zo Slovenska. Toto nemá byť žiadny výnimočný príbeh. Len realita, ktorá sa týka tisícov ľudí, ktorí žijú v zahraničí a snažia sa nájsť miesto pre seba, pre vlastnú rodinu. Vlastne je všetko v poriadku, je to normálne. Sme obyvatelia Zeme, nie republiky alebo kontinentu.
Ale čo znamená cítiť sa doma, keď na teba stále pozerajú ako na cudzinca?
Je úžasné, že ráno v obchode konverzujete s Rumunkou, v práci s kolegyňou zo Senegalu, a na porade s Kubánkou, ale keď sa vrátite domov, chce to toho niekoho, kto vám rozumie. Suseda, toho niekoho, kto vie, ako sa varia halušky s bryndzou, kto vám môže dať majoránku do placiek zemiakových, lebo vám práve došla. Bez toho aby ste zas do nich museli dať bazalku. Áno, integrujeme sa. Máme priateľov z rôznych kútov sveta. Taliansko je už dávno viacfarebná krajina, kde už dnes po úzkych uličkách cítite častejšie vôňu kebabu a kari - ako pizze a oregána.
Pozorujem, ako mladí Slováci odchádzajú za lepším životom. Kvalitné platy, kariéra, sny a projekty. Je to skvelé.
Ale málokto im povie, že tam vonku ich čakajú aj prekážky, ktoré nevidieť na prvý pohľad. Ako ľudia, sme však zvláštni. Radi sa chválime, ako nám je dobre v zahraničí, ale keď to začne bolieť, málokto to prizná. Nemôžete byť naozaj doma, ak nemáte korene a tradície, ktoré vás držia. A verte mi, že sa nedá klamať večne ani seba samých.
Chýba mi naša Veľká noc, dokonca aj bryndzové halušky, chýba mi ten pocit, keď viete kam patríte. A nie ak vám, tak trikrát denne, niekto pripomenie, že ste iný. Niekedy ma neznámy osloví - už na pohľad nezapadám do davu - a keď si ma premerajú pohľadom, spýtajú sa: „Odkiaľ si?“ - „Zo Senegalu, prečo?" - a bavím sa na ich údive. Po tých 25 rokoch, ma už naozaj nebaví nikomu vysvetľovať, že na Slovensku nie je pražský orloj.
Prosím, premýšľajme o tom, čo môžeme urobiť lepšie pre našu krajinu. Cestujme, študujme, objavujme iné krajiny – to je nádherné a užitočné. Ale neodchádzajme navždy.
Ani po toľkých rokoch v Taliansku som nikdy nikomu nedokázala vysvetliť naše veľkonočné tradície ani prečo nemám chuť oslavovať Ferragosto 15. augusta – keďže nevidím dôvod oslavovať neznesiteľné horúčavy a státie v rade hodinu, aj na vstup do pizzérie. Davy ľudí všade, že premýšľate - koľko to ľudí pripadá na jeden meter v Číne...
Kdekoľvek sme na rôznych miestach, kdekoľvek sa ocitneme, naša duša zostáva na mieste, kde vyrástla, kde bola milovaná a kde sa cítila doma.
Mladí aj menej mladí Slováci odchádzajú hľadať lepší život, splnenie snov a úspech. Ale neraz sa ocitnú v cudzom svete plnom neznámych prekážok a osamelosti.
A hoci im môžete závidieť, málokto viete, aká je za to cena. Cena, za ktorú platíme stratou toho najcennejšieho – pocitu domova, koreňov a aj korenín, ktoré nás držia pevne v objatí domova našej vlasti. Takže, milí mladí, ktorí premýšľate o odchode: choďte, ale nezabudnite, že útek nie je riešením, ak so sebou neprinesiete zmenu v sebe. Radšej sa sústreďme na to, ako pomôcť našej rodnej krajine — tie ostatné sa už nejako zariadia samé.
Domov nie je miesto, je to pokoj v duši. A to je lekcia, ktorú som sa naučila nie jeden, ale dvakrát.
